Rozsah učiva, ktoré sa žiaci v rámci 1. stupňa ZŠ naučia Hejného metódou, je porovnateľný a v mnohých oblastiach aj oveľa väčší ako pri vyučovaní klasicky. Žiaci získajú oveľa väčší vhľad do problematiky riešenia slovných úloh, logických úloh, kombinatorických úloh a rovníc. Naučia sa pracovať so zlomkami a riešiť netradičné úlohy. Vďaka metóde sa žiaci neboja riešiť akokoľvek zadanú úlohu, vedia sa orientovať v grafoch a v tabuľkách. Svoje riešenia si vedia obhájiť, vedia pracovať v tíme a chyba je pre nich výzvou, nie hrozbou.
Dospelým chýbajú skúsenosti, ktoré deti získavajú riešením úloh v didaktických prostrediach. Preto sa im zdajú niektoré úlohy veľmi náročné. Deti nie sú zaťažené stereotypmi ako dospelí, sú kreatívne a sršia nápadmi. Neboja sa experimentovať a to im pomáha prichádzať s originálnymi postupmi pri riešení úloh. Metóda pamätá i na nadaných žiakov, tí nájdu v učebniciach úlohy, ktoré sú pre nich výzvou a nie sú určené na riešenie pre všetkých žiakov.
Deti vedené Hejného metódou majú obvykle hlbšie vedomosti ako ostatné deti. Niekedy zaostávajú v rýchlosti kalkulatívnych spojov (napr. malá násobilka). Lepšie čítajú s porozumením text úloh, lepšie odhadujú výsledok a vedia ho overiť. Sú zvyknutí pracovať s prípadným neúspechom a chybou. Môžu mať problém v prípade, ak sa vyžaduje nejaký špecifický postup, prípadne spôsob zápisu. Ale treba si uvedomiť, že Hejného metóda nezaručuje úspešnosť dieťaťa na prijímacích pohovoroch. Väčšie porovnania výsledkov detí vedených Hejného metódou a detí, ktoré neboli touto metódou vyučované, sa robia v Českej republike, výsledky nájdete v Hospodárskych novinách, prípadne od firmy Kalibro.
Ak učiteľ hľadá a pomenúva chyby, dieťa je v tomto procese pasívne. Našou snahou je, aby dieťa s chybou pracovalo, snažilo sa ju odhaliť, z chyby sa poučilo. V tomto procese je oveľa lepšie klásť správne otázky, viesť diskusiu o riešeniach, nechať deti vzájomne o rôznych výsledkoch komunikovať.
Na nesprávne riešenie je treba žiaka priviesť, najlepšie prostredníctvom ďalších detí. Prosté konštatovanie: “Máš to zle,” zďaleka nestačí. Pokiaľ sa trieda dohodne na nesprávnom riešení, je možné pripraviť úlohu, ktorá deti na chybu upozorní.
Pokiaľ je dieťa vedené Hejného metódou, zväčša sa do riešenia pustí aj napriek tomu, že úloha môže byť úplne nová a nepoznaná. Deti skúšajú rôzne spôsoby, diskutujú, prichádzajú s novými nápadmi. V prípade, že skupina naozaj na žiadne riešenie nepríde, je dobré úlohu odložiť a po čase sa k nej vrátiť. Učiteľ môže pomôcť tým, že deťom hľadá úlohy smerujúce k riešeniu tej odloženej.
Keďže úlohy v jednotlivých prostrediach sa v rámci pracovných zošitov opakujú, je úplne v poriadku, keď sa dieťa po príchode do školy pripojí k ostatným. Nepredpokladáme stratu kontinuity. V prípade, že by úlohy boli preň príliš náročné, môže sa vrátiť k posledným vyriešeným úlohám.
Hodnotenie a klasifikácia sú citlivými a zložitými témami, a zároveň tvoria podstatnú časť každodenného života v škole. Treba si uvedomiť, že hodnotenie má predovšetkým stimulačnú funkciu. Pri každom hodnotení ide iba o relatívne posudzovanie kvality, pretože ju porovnávame s pedagógom stanovenou normou zvládnutia vedomostí a zručností. Každý pedagóg si musí vytvoriť vlastný systém, čo bude hodnotiť (vedomosti, zručnosti, sociálne aspekty pôsobenia žiaka v triede, prístup k práci na hodine) a ako to bude hodnotiť (známkou, slovne, pomocnými motivačnými bodmi).
Treba mať na pamäti najmä to, že nechceme zisťovať, čo všetko dieťa nevie (pripraviť mu chytáky), ale čo všetko dokáže. V Hejného metóde používame pri testovaní vedomostí najmä gradované úlohy, aby každé dieťa mohlo byť úspešné na svojej úrovni vedomostí z danej oblasti.
Žiaci vedení Hejného metódou na 1. stupni ZŠ sa vedomosťami vyrovnajú žiakom, ktorí neboli vedení Hejného metódou a v mnohých oblastiach sú ich vedomosti širšie (zlomky, práca s grafmi, s tabuľkami, priestorové videnie). Problém môže nastať v prípadoch, ak ich učí pedagóg, ktorý striktne vyžaduje len ten algoritmus riešenia úlohy, ktorý im on vysvetlil a neuznáva iné riešenie. Prípadne ak nepovoľuje diskusie, spoluprácu detí, nedáva im priestor na objavovanie.
Samozrejme platí, čím skôr, tým lepšie. Najlepšie už v materskej škole, ale i neskôr sa to dá. Autori učebníc uvádzajú, že s metódou možno začať v 1., 2., 3. ročníku na prvom stupni ZŠ a na druhom stupni buď v 5. alebo 6. ročníku ZŠ (učebnica A).
