Mgr. Eva Bistová (ZŠ s MŠ Štefana Moysesa, Žiar nad Hronom):
Začiatky boli pre mňa ako učiteľa ťažké. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny učiteľa, ktorý vie učiť matematiku klasickou formou. Vedie, riadi, ukazuje, neustále rozpráva ... a zrazu iný prístup, spôsob, riadenie hodiny. Neustále som bojovala sama so sebou, či je správne ako učím. Mala som pocit neistoty a priam som potrebovala počuť, je to dobre, tak to má byť.
1. ročník bol bojovým poľom nielen pre mňa, ale aj pre rodičov. V prvej triede majú rodičia veľkú chuť pomáhať a učiť deti doma. Presvedčiť ich, aby ponechali učenie na učiteľa a deti samotné, bola poriadna fuška. Ale dali sme to. Dnes sa rodičia zvyknú so mnou porozprávať o tom, čomu nerozumejú a ideme ďalej.
Úplne skvelé bolo počítanie pre deti. Všetko prežívali na vlastných skúsenostiach a ohmatávali vlastnými rukami. Dnes končíme tretiu triedu a moji žiaci úspešne riešia matematické súťaže. Percento úspešnosti je pomerne vysoké, zvyknú sa pohybovať nad 90%. Takmer polovica detí z triedy sa súťaží zúčastňuje (dobrovoľne). Píšeme výstupné a vstupné práce spoločne s paralelnou triedou. Super argumentom pre rodičov boli práve výstupy z týchto testov, kde ani jeden žiak mojej triedy nemal menej ako 80%.
Chvíle, keď si deti navzájom vysvetľujú postup riešení, sú nezabudnuteľné. A ako sa vedia poškriepiť pri vysvetľovaní, keď dochádzajú argumenty a druhý nie je ochotný pripustiť iné riešenie. Ich postupy pri riešení sčítania, odčítania, či násobenia sú niekedy pre mňa samotnú nepochopiteľné. Najnovšie si pár detí počíta v mínusových číslach prechod cez desiatku pri písomnom sčítaní a odčítaní. Podstatné je, že tomu rozumejú ony.
Sú chvíle, keď je potrebná aj pomoc odo mňa, dávkujem ju po troškách, radšej z úlohy odchádzame a odkladáme na neskôr. Úžasná je ich spolupatričnosť a pomoc druhému, keď je potrebná. Praktizujú to aj na iných hodinách, pokojne aj pri písaní diktátov. Moje konštatovanie na záver? Som rada, že som prešla na Hejného metódu. Posúva ma to dopredu, a hlavne ani ja a ani deti netrpíme žiadnym stereotypom.
Mgr. Anna Čamajová (ZŠ s MŠ Štefana Moysesa, Žiar nad Hronom)
Osobné stretnutie s pánom profesorom Milanom Hejným ma presvedčilo, že cesta, ktorú začal budovať vo vyučovaní matematiky už jeho otec, je pre mňa tá najsprávnejšia. Vidieť pána profesora, ako sa prirodzene znížil k malým prváčikom a s veľkou pokorou, záujmom a rešpektom počúval ich názory, bolo pre mňa nezabudnuteľné.
Učiteľ nepredkladá žiakom svoj postup riešenia, ale vedie ich tak, aby sami objavili zákonitosti matematiky. Úlohy riešia v rôznych prostrediach, ktoré vychádzajú z ich životných skúseností. Deti o svojich stratégiách a riešeniach vzájomne diskutujú, čím sa zároveň obohacujú a inšpirujú k hľadaniu nových možností. Moji žiaci ma už po prvom roku presvedčili, že Hejného metóda má veľký vplyv na ich myslenie a správanie. Postupne sa učia lepšie vzájomne komunikovať, prijať a rešpektovať názor iných, argumentovať, trpezlivo počkať na svoju príležitosť, neuspokojiť sa s jediným riešením. A to sa prenáša s pozitívnym výsledkom aj do iných vyučovacích predmetov i celkového života detí.
Táto cesta určite nie je jednoduchá, učiteľ musí veľa na sebe pracovať, byť trpezlivý, neskákať žiakom do reči, vypočuť si ich názor a nechať žiakom priestor na diskusiu. Pre mňa bolo asi najnáročnejšie zmeniť svoju rolu v triede. A čo je najväčšou odmenou pre učiteľa? No predsa keď sa žiaci na matematiku tešia.
Mgr. Lucia Vasilková (SZŠ Felix, Bratislava)
Už predtým, ako som spoznala Hejného metódu, som sa snažila učiť tak, aby pracovali najmä deti a ony objavovali matematiku. Spätne však vidím, že veľa vecí som im povedala ja, prípadne som im nedala na pochopenie daného problému dostatočne dlhý čas.
Po absolvovaní kurzu Hejného metódy som nastúpila na novú školu, kde som učila od prvého ročníka svoju triedu matematiku Hejného metódou. U žiakov som videla niekoľko zmien. Oveľa viac detí sa na matematiku tešilo. V riešení úloh boli odvážnejší. Aj keď si neboli istí výsledkom, problém si zakreslili, niečo proste skúsili. Taktiež sa menej báli chyby, nebrali negatívne, keď ich niekto opravil. Rozdiel som videla napokon aj v ich diskusii a argumentácii.
Pre mňa ako učiteľku bolo mnohokrát asi najťažšie počkať. Aj keď som videla, že od riešenia sú len kúsok, neprezradiť, ani nenavádzať k výsledku. Počkať aj na tých pomalších žiakov. Akceptovať, že oni na pochopenie daného javu budú potrebovať možno aj ďalšie mesiace. Taktiež som musela viac popracovať na mojom prístupe k chybe. Veľmi sa mi osvedčil postup vyvolať najprv žiaka s chybným výsledkom, až potom s tým správnym.
Na druhej strane Hejného metóda mi veľmi uľahčila prácu s nadanými deťmi. Aj predtým som sa snažila deťom dávať primerané úlohy, takže tým šikovnejším som vymýšľala vlastné. Hejného metóda túto individualitu detí akceptuje, takže v učebnici sú rôzne ťažké úlohy a zapotia sa aj tí najšikovnejší. Zároveň sú tu úlohy aj ľahšie, takže každý žiak na hodine vždy niečo vypočítal. A to je to, čo ma na Hejného metóde najviac oslovilo, že je zameraná na všetky deti, nielen na tie priemerné.
PaedDr. Renáta Hrkútová (Evanjelická spojená škola, Martin)
S Hejného metódou vyučovania matematiky som sa stretla v tomto školskom roku po prvýkrát. Dostala som triedu, ktorá išla podľa HM od 1. ročníka ZŠ. Priznám sa, zo začiatku som jej nebola moc naklonená, ale napriek tomu som ju začala podrobnejšie študovať. Absolvovala som dve dvojdňové školenia a postupne som jej prichádzala na chuť. Dnes podľa nej učím veľmi rada, pretože keď deti prídu samé na spôsob ako narysovať pravidelný osemuholník a pritom "zvýsknu" od radosti, je to neopísateľný pocit nielen pre nich, ale aj mňa ako učiteľa.
Učím aj ôsmakov, ktorí išli klasickou matematikou. No hneď v septembri som "bola nútená" využiť krokovací pás z Hejného metódy, pretože nie a nie pochopiť, že -9 + 3 = - 6. A zlomky? Ôsmaci? Hotová hrôza pri pomyslení na zlomky. Nerozumela som, prečo piatak v pohode vypočíta úlohu typu "Myslím si číslo, ktorého tretina je o 3 väčšia ako jeho šestina" a máloktorý ôsmak ju zvláda. Dnes viem, že je to aj vďaka Hejného metóde.
Najťažšie pre mňa bolo neponúkať žiakom riešenia, ale ostať ticho, nechať ich si to vydiskutovať. Nestarať sa im do toho aj napriek tomu, že niekedy stihneme na hodine len jednu či dve úlohy.