Mali by sme sledovať porozumenie textu a nie rýchlosť čítania či krasopis

Mali by sme sledovať porozumenie textu a nie rýchlosť čítania či krasopis

Vetu Ema má mamu si pamätá každý z nás. Roky je súčasťou prváckych šlabikárov. A asi aj to je príčinou, prečo dlhodobo zaostávame v čitateľskej gramotnosti. Učíme deti čítať mechanicky, bez porozumenia textu a nebudujeme v nich lásku ku knihám. So Svetlanou Kapalkou sme sa rozprávali o novom inovatívnom šlabikári a o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše výsledky v čitateľskej gramotnosti.

Autor: Naďa Urbanová

Doc. Svetlana Kapalková, PhD. (45) je vysokoškolská učiteľka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a logopédka v Súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva Inštitút detskej reči.

Je jednou z autoriek nového šlabikára, ktorý vyšiel v septembri 2020 a ktorý ruší dlhodobo zaužívané Ema má mamu.

Má rada cestovanie, umenie vo všetkých podobách, vymýšľanie detských kníh a dobré jedlo.

 

V roku 2011 ste začali v školách overovať experimentálny šlabikár. Vydaný bol až tento rok v septembri. Prečo to tak dlho trvalo?

Tvorba a overovanie šlabikára bol veľmi komplexný a systematický proces. Od začiatku na ňom pracoval veľký tím odborníkov - jazykovedcov, učiteľov, logopédov, psychológov, pedagógov a vedeckých konzultantov zo zahraničia. Dva roky prebiehala randomizovaná zaslepená overovacia štúdia a dva roky po nej sa vyhodnocovali dáta. Pripravený na vydanie bol v roku 2019.

Ako prebieha randomizovaná overovacia štúdia?

Testovali sme deti ešte v predškolskom veku, aby sme mali dáta o ich intelekte a jazykových schopnostiach. Štatistik podľa týchto dát náhodne rozdelil deti do prváckych tried. V každej sa tak ocitli šikovné, priemerné, slabšie aj rizikové deti. V rámci jednej školy sme takto mali vytvorené dve triedy.

Následne sa náhodným výberom rozhodlo, v ktorej triede sa bude užívať náš nový šlabikár a v ktorej už zaužívaný. Deti boli znovu testované na konci prvého ročníka, v polroku druhého ročníka a na konci druhého ročníka. Asistenti, ktorí chodili testovať deti, nevedeli do ktorej triedy dieťa chodí. Vyšetrili deti a pod kódom odovzdali výsledky výskumníkom, ktorí dáta zaslepene skórovali. Odslepenie a záverečné porovnanie znovu vykonal až štatistik.

Tak to je naozaj časovo veľmi náročné…

Učebnice by sa nemali písať, vydať a rovno zaviesť do pedagogickej praxe v priebehu 1 - 2 rokov, čo býva na Slovensku častou praxou. Dobrý učebný text by mal vychádzať z najnovších teoretických vedomostí, ale zároveň by mal byť podaný pre dieťa vhodnou formou. Ideálne by mala vždy prebehnúť overovacia fáza. Pri našom šlabikári sme sa so spoluatorkou Lýdiou Vencelovou rozhodli pre najvyšší štandard v tejto oblasti.

Čo vám ukázalo porovnanie tých dvoch tried? Aké rozdiely boli medzi deťmi, čo sa učili s vašim šlabikárom a tými, čo mali ten klasický?

Deti z našich experimentálnych tried dosahovali výrazne lepšie výsledky v tvorivom písaní, lepšie písali diktáty, dosahovali vyššie skóre v čítaní s porozumením.

O doložku ministerstva ste žiadali už v roku 2017. Nedostali ste ju, lebo šlabikár vraj šiel nad rámec toho, čo by mal prvák vedieť…

Experimentálne overovanie sme mohli formálne vykonať na školách len so súhlasom ministerstva školstva. Výsledkom úspešného overovania mohla byť schválená a ministerstvom finančne podporená učebnica. Napriek pozitívnym posudkom dvoch profesoriek - recenzentiek a podrobným dátam nameraným počas overovania, naša učebnica schvaľovaciu doložku nedostala. Rozhodol o tom, pre nás anonymný, posudok z ŠPU, ktorý vôbec nezobral do úvahy skutočné výkony detí v čítaní, písaní a porozumení.

Čo presne im prekážalo?

Zdôvodnenie hovorilo, že učivo nie je v súlade so schváleným ISCED programom, pretože učí deti vedomosti presahujúce do vyšších ročníkov. Ako bizarný príklad bolo uvedené, že v šlabikári je príbeh o bicyklovaní a deti sa predsa o bicykli učia v treťom ročníku. Problematicky zo strany ŠPU a ministerstva bolo vnímané aj nespojité písmo Comenia Script.

Ako ste to vnímali?

Všetky v našom tíme sme boli frustrované. Nevedeli sme pochopiť, ako je možné overiť inováciu učebnice tak, aby to bolo v súlade so starou učebnicou a jej rozsahom. Ak nové rovná sa staré, ide naozaj o inováciu?

Zoškrtali ste teda učivo, čo bolo nad rámec?

Vôbec nič sme nevynechali a obsahovo ani nepridali. Využili sme tento pridaný čas na to, aby sme graficky upravili formálnu stránku pracovných zošitov, dizajnovo sme sa ešte pohrali a vymysleli špeciálny pracovný obal s prehľadom učiva - akýmsi obsahom školského roka. V auguste sme požiadali o odporúčaciu doložku, už nie schvaľovaciu. V septembri sme dostali rozhodnutie o jej udelení.

Čo sa vám nepáčilo na doterajších šlabikároch?

Koncept šlabikárov je zvyčajne postavený na učení písmen podľa ich frekvencie v jazyku. Veľmi malý priestor, v niektorých šlabikároch takmer žiadny, sa venuje rozvíjaniu naratívnej schopnosti a literárnej gramotnosti. Paradoxom je, že na hodinách slovenčiny sa v prvom ročníku deti málo nahlas rozprávajú. Akcent sa zvyčajne dáva na techniku a rýchlosť čítania a motoricky správne a pekné písmo. Malá pozornosť sa venuje samotnému pochopeniu prevodu - dekódovaniu písmen v slovách na zvuky reči. Od detí sa očakáva, že to pochopia samé.

Ako ste to v tom vašom zmenili?

Na prvý pohľad najvýraznejšou odlišnosťou je systematické rozvíjanie rozprávania a porozumenia príbehov. Rozvíjame slovnú zásobu a porozumenie nielen izolovaných slov, ale aj viet a textov.

Abstraktné jazykové javy predstavujeme cez spájanie s rozprávkovými postavičkami. Napríklad postavička Zmizíka, ktorý zotiera mäkčene, ukazuje deťom pravidlo, že po mäkkých spoluhláskach d, t, n, l niekedy nepíšeme mäkčeň, aj keď ich čítame mäkko.

Šlabikár je navrhnutý tak, aby učiteľ mal vždy možnosť pracovať s deťmi v skupinách. Označili sme miesta, ktoré sú náročnejšie a vhodné pre zdatnejšie deti. Pre slabšie deti sme zas pripravili ďalšie pomôcky, ktoré vie učiteľ oceniť pri nácviku čítania. Čítanie sa netrénuje mechanickým opakovaným čítaním, dieťaťu sa snažíme dávať vždy iné texty.

Dlhodobo máme zlé výsledky v čitateľskej gramotnosti/čítaní s porozumením. Ako veľmi má na gramotnosť vplyv prvý ročník v škole? Alebo inak, ak pokazíme šlabikár, máme šancu to vo vyšších ročníkoch ešte opraviť?

Na čitateľskú gramotnosť má veľký vplyv už predškolské obdobie. Deti na začiatku prvého ročníka nestoja na rovnakej štartovacej čiare. Ak dieťa nepozná mnohé významy slov, nehovorí v dlhších vetách, nerozumie ukrytým informáciám v príbehu, ako sa môžeme čudovať, že po mechanickom prečítaní v texte im nerozumie ani v písanej podobe. Jazykovo menej zdatné deti tak začínajú s nevýhodou a frontálny spôsob výuky v prvom ročníku im ju nepomáha kompenzovať. Tieto rozdiely sa vo vyšších ročníkoch ešte znásobujú.

Budujú podľa vás naše školy u žiakov pozitívny vzťah k čítaniu?

Školy k tejto téme nepristupujú rovnako. Pozitívne ostrovčeky sú viac o osobnostiach učiteľov, ktorí na školách pôsobia, a nie o systémovom riešení. Deti v triedach nemajú prístupné knihy, čítacie kútiky, v školách nefungujú knižnice. Povinné čítanie s vopred stanoveným zoznamom kníh je skôr postrachom pre deti a často to berú ako nepríjemnú povinnosť.

Ako by sa to dalo zmeniť?

V zahraničných kurikulách existujú zavedené samotné predmety, ktoré sa volajú “knižnica” a sú zaradené do rozvrhu už na prvom stupni. Deti si na predmete čítajú knihu spoločne, rozprávajú sa o nej. Inokedy si každé dieťa vyberie svoju knihu a počas hodiny si ju potichu číta tak ako učiteľ, i jeho spolužiaci. Po prečítaní sa rozprávajú, čo ich zaujalo, prečo sa im kniha páči alebo nepáči, predstavujú si knihy navzájom medzi sebou.

Práve možnosť výberu knihy je kľúčová. Je v poriadku, ak si niekto vyberie komiks, a iný siahne po encyklopédii, ďalšiemu sa páči čítať rozprávkový príbeh. Kultivovať deti v tomto smere vieme lepšie, keď majú vybudovaný základný vzťah ku knihe a siahajú po nich aj samé od seba.

Povedali ste ale, že rozhodujúce je už predškolské obdobie a teda kľúčovú úlohu zohrávajú rodičia. Čo by mali robiť, aby si deti čítanie obľúbili?

Pre dieťa v útlom veku by malo byť čítanie spájané so zábavou, hrou, spoločnou pozornosťou s jemu blízkou osobou, sýtená emóciami. Základom je knihy dieťaťu ponúkať, ale nevnucovať ich. To vieme robiť aj kedykoľvek počas dňa, pri cestovaní v autobuse, alebo na záhrade, či v parku. Nemusí to byť nevyhnutne zaspávací rituál večer. Možeme si tiež pozrieť filmové spracovanie knihy a hľadať odlišnosti oproti literárnej predlohe.

A čo u detí so špecifickými potrebami – ako sa venovať im v predškolskom veku?

Potrebujú intenzívnejšiu a cielenejšiu stimuláciu reči. Rodičom vedia pomôcť viacerí odborníci, ale hlavne logopédi. Deti sa napríklad v našom Inštitúte detskej reči zúčastňujú skupinovej terapie zameranej na interaktívne čítanie a tiež rozprávaní a hraní príbehov s rovesníkmi. Fonematické uvedomovanie je rovnako súčasťou prípravy detí na čítanie.

Blížia sa Vianoce – ktoré knihy by ste odporúčali ako vhodné darčeky pre školákov?

Konečne sa začínajú aj u nás objavovať knihy pre začínajúcich čitateľov, v ktorých je málo jednoduchého textu a je aj v silách dieťaťa, ktoré ešte nemá čítanie úplne zvládnuté, aby ich prečítalo a zažilo, že zvládlo prečítať knihu.

Je dobré vyberať knihy podľa aktuálnej čitateľskej úrovne dieťaťa, nie podľa veku. Zároveň si môžeme rozlíšiť, ktoré knihy si budeme čítať s dieťaťom spolu a čo si už môže prečítať samo.

Ak by som mala byť konkrétnejšia, poviem, čo sa páčilo mojim deťom - knihy Louisa Sachara, Jacqueline Wilsonovej a Philipa Pullmana. Obaja si tiež vždy prečítali nový diel edície kníh Desivé dejiny (Horrible history). Zo slovenských autorov sa mi páči štýl písania Petra Karpinského.

Komentáre