Baví ma to, lebo deti to baví!

V rozhovore s Majkou Ondášovou sa dozviete, ako môžu prírodné vedy rozvíjať schopnosť komunikovať, prečo má zmysel venovať čas sebahodnoteniu, kedy sa mení škatuľkovanie detí na jednotkárov, slabších a problémových.

Autor: Lucia Borovská

Majka Ondášová učí na Základnej škole Ľ. Fullu v Košiciach na 1. stupni ZŠ predmety maľujeme na počítači a bádanie, a druhostupniarov učí biológiu, počítačovú grafiku a výtvarnú. V marci získala ocenenie primátora Košíc za výnimočné úsilie vynaložené na výchovu a vzdelávanie žiakov v sťažených podmienkach počas pandémie. S Majkou spolupracujeme v rámci pilotáže projektu ExpEdícia skús, skúmaj, spoznaj už štvrtý rok.

 

Je viac ako rok od prvého zatvorenia škôl v dôsledku pandémie koronavírusom, ako sa cítiš?

Unavene. Na druhej strane mi už chýbajú deti, čo by som nikdy nepovedala (smiech). Štandardne sa tešíš domov z práce a teraz by som sa tešila z domu do práce. Cítim sa aj šťastne. Vypestovali sme si s mnohými lepšie vzťahy, ako keď sme boli v škole, lebo na to nebýva vždy čas. Pracujem určite viac, ako som pracovala predtým.

Čo ti pomohlo zvládnuť túto zmenu a nestratiť sa v množstve informácií v dištančnom nastavení?

Ešte pred koronou som sa inšpirovala prednáškou Martina Kuruca, v ktorej hovoril, že keď deťom niečo sľúbite, napíšte si to. Už to, že vidia ten záznam, veľa znamená. Mám takto popísaný už štvrtý zápisník a bežne si zapisujem aj po rukách.

Teraz to deti nevidia, ale naučila som sa od manžela perfektnú vec – čokoľvek, čo deťom sľúbim, urobím hneď. Sú to malé veci, trvá to minútu, pritom odozva je veľká. Deti sa naučili kontaktovať ma aj s drobnosťami, ktoré sú pre nich dôležité.

Majú voči tebe dôveru a cítia sa bezpečne.

Robila som si medzi žiakmi prieskum, zaujímala ma ich reflexia a spätná väzba na moje hodiny. Pýtala som sa ich na rôzne roviny a pri otázke, čo sa im páči najviac, 43 zo 44 piatakov uviedlo, že učiteľka (smiech). Pritom nie vždy viem odpovedať na ich otázky, ktoré sa na hodinách objavia.

Ako si v týchto prípadoch poradíš?

Nemám problém povedať, že neviem. Potom sa opýtam - ako by sme to zistili? Ako by sme to overili? Alebo aký pokus by ste navrhli? A vždy sa niekto chytí.

Pamätáš si, čo ti išlo hlavou, keď si sa pripravovala na prvú online hodinu?

Srdce mi búchalo ako šialené. Nevedela som, čo si mám pripraviť. Budem im ukazovať do kamery učebnicu? Ako odvediem 26 detí online? Bola som v strese aj z toho, že tam zrazu vidím samú seba, ako sa hýbem, aké tiky mám...

Počas prvej vlny som trávila aj 18 hodín za počítačom, kým som vytvorila pracovné listy. Online hodiny som nemala vôbec. Posielala som žiakom samé zadania, nahrávala som videá, kreslila obrázky a chcela som po nich konštruktivistický prístup. Potom sme spolu s deťmi vyskúšali viaceré platformy a vybrali sme si ZOOM, pretože sa tam dali vytvárať skupiny. Deti ma to učili používať, zžili sa s tým oveľa rýchlejšie ako ja.

Nábeh na dištančné vyučovanie v tomto školskom roku už bol iný?

Áno, už sme boli odvážnejší a priznám sa, že je pre mňa jednoduchšie odučiť online hodinu, než im podrobne vypracovať materiály na samostatnú prácu doma. Vždy si premyslím štruktúru hodiny, čo sa ich chcem pýtať, aké materiály im poskytnem, aké im neposkytnem, aby na to prišli sami.

S materiálmi ExpEdície pracuješ už štvrtý rok. Konštruktivistický a výskumne ladený prístup, priamy kontakt s rôznymi materiálmi, skupinovú prácu a rovesnícke učenie sme overovali v triedach. Ako toto ovplyvnil presun do online prostredia?

Na ExpEdícii mám najradšej skupinovú prácu. V úplných začiatkoch som dostala piatakov, ktorí na prvom stupni neboli zvyknutí pracovať v skupinách. Vôbec nedokázali spolupracovať. Nerozprávali sa, nevedeli, čo majú robiť, každý si chránil svoj piesoček, dokonca sa odizolovali od susedov v lavici svojimi peračníkmi.

Potom sme začali na prvom stupni pracovať s Hejného metódou vyučovania matematiky, plus tretiakov učím aj bádanie a máme na škole predmety ako tvorivé písanie, rozvíjanie špecifických funkcií.

Pomohlo to?

Pre súčasných piatakov už skupinová práca nie je šok. Ale stála je náročné preniesť ju do online prostredia. Tí vtedajší piataci sú dnes už siedmaci – pracovali sme s nimi systematicky týmto prístupom dva roky a dnes vidíme, ako sa im zlepšili vzťahy v triede, aj doma. U niektorých vieme, že aj kamarátstva mimo školy.

Naučili sa rozprávať. Keď som v skupine, musím tolerovať aj toho, koho spočiatku nechcem. Ak nesúhlasím, svoj názor musím sformulovať zrozumiteľne s použitím argumentov. Aj mňa zrazu začali brať inak, pretože si ku nim čupnem a v tej svojej skupine ma považujú za seberovnú.

Siedmaci prichádzajú do citlivého veku, kedy motiváciu učiť sa podmieňuje zmysluplnosť aktivít a prirodzený osobný záujem. Sú viac citliví na seba a názor rovesníkov. Nie každý učiteľ si pochvaľuje tento vek.

Tento rok mám s nimi výtvarnú výchovu. Po lete sa vrátili s rôznymi osobnými problémami medzi sebou, tak som ich nechala na hodinách rozprávať sa popri tom, ako si kreslili. Prekvapili ma, pretože si to sami vydiskutovali.

Napríklad chlapec, ktorý sa ešte v piatom ročníku takmer všetkého bál, celé hodiny sedával v kapucni uzavretý do seba, teraz vstal a vystúpil s návrhom, aby sa dohodli, že od zajtra začnú nanovo a nechajú staré veci za sebou. Potom sa ďalší spolužiak opýtal, či má ešte niekto iný návrh alebo názor. Bola som v šoku! Takéto spôsoby riešenia problémových situácií si osvojili v ExpEdícii.

Momentálne je teda najväčší problém chýbajúci priestor pre spoluprácu a diskusie naživo?

ExpEdícia učí deti rozprávať a vychádzať tvárou v tvár. V online priestore je to veľmi náročné. Veľkým problémom je, že deti majú svoje sociálne siete, cez ktoré si na diaľku viac ubližujú ako pomáhajú. Napísaný komentár alebo emotikon sa dajú vysvetliť rôzne. Týka sa to aj problému so zapnutím kamier. Dievčatá majú napríklad podozrenie, že si ich chlapci fotia, keď máme online hodinu a vysmievajú sa potom v chatoch ako majú vlasy. Celkovo sa vzťahy v triedach po takto dlhej dobe bez osobného kontaktu zhoršili.

Ako tieto problémy riešite?

Máme na škole inkluzívny tím. Vypracovali sme si pravidlá správania sa v online priestore, ktoré sme všetci pripomienkovali, vrátane rodičov. Cez dotazník sme zisťovali aj názory žiakov. Bol to trojtýždňový proces a určite to pomohlo. Každý žiak má teraz právo pred hodinou požiadať učiteľa o možnosť nezapnúť si kameru, len to musí zdôvodniť. Deti momentálne cítia, že je to spravodlivé.

To potom asi ovplyvňuje aj atmosféru a efektivitu vyučovacích hodín, ak nechceš venovať 30 minút výkladu.

Ale dá sa to čiastočne aj v online priestore – prečítame si úvodný komiks k aktivite, diskutujeme o výskumnom probléme, sformulujeme hypotézu, a potom sa už len rozprávame ako to overíme, aký máme dôkaz. Zakladáme pokusy, dokonca online mikroskopujeme.

Chýba však priamy kontakt s pomôckami a spolužiakmi. Profilujú sa dve skupiny - jedna to zvláda dobre a vidím, že sa pekne dopracujú k porozumeniu, ale mám aj takých, ktorí rezignovali a nezapájajú sa.

V čom by to bolo iné v triede?

Väčšinou je problémom, že nemajú doma podmienky na prácu, alebo neboli na online hodinách, ušiel im kontext a stratili sa. Ak by sme boli v triede, poradili by si aj sami, nahliadli by k spolužiakovi, opýtali by sa suseda v lavici, rovesnícke učenie tu funguje. Teraz je to zložitejšie a nechce sa im. Trvá dlho, kým to zistím a musí byť aj na ich strane vôľa. Ponúkam im prísť v piatok na konzultačky, ale inak im pomôcť neviem.

Máte na škole spoločný projekt s učiteľmi všetkých predmetov. Čo vás inšpirovalo?

Bolo to v máji, keď sa piataci vrátili do školy, ale druhý stupeň ešte ostal doma. Bolo nám to ľúto, tak sme spojili sily. Na biológii som mala práve aktivitu Brehoví hrdinovia, v ktorej prídu na to, že ak chcú zachrániť jazierko s vodnými rastlinami, musia okolo neho vysadiť druhy, ktoré zabránia jeho zanášaniu. Na túto tému nadviazali kolegovia na telesnej, výtvarnej, literatúre, slovenčine, dokonca aj technike a občianke. Z prieskumu a odozvy od rodičov nám vyšla veľmi pozitívna spätná väzba. Tento marec nás spojila kolegyňa Alenka čítaním kníh.

Aký ohlas malo online čítanie u druhostupniarov? Máš pre učiteľov biológie dobrý knižný tip?

Návrat k čítaniu bol príjemným prekvapením. Deti dostali pozvánky na večerné tematické čítanie a rozprávania sa cez ZOOM a na biológiu som priniesla tip od kolegyne Ivky Ľuptáčikovej - čítala som Efekt domina alebo neviditeľné pradivo prírody. Piataci boli úplne zaujatí príbehmi o tom, ako sa dostali do Austrálie zajace alebo aký dopad na Zem môže mať aj to, že zabijeme jedného komára.

Ako sa ti teraz darí zvládať balans medzi obsahom a procesom v učení?

Keď som s ExpEdíciou začínala, všeličo mi utekalo. Nevedela som sa sústrediť na všetky ciele. Skupinová práca bola výzva, často mi utekal obsah. Teraz už to mám oveľa lepšie zažité, už sama súvislostiam v témach naozaj rozumiem (smiech) a dokážem s obsahom trefne pracovať – v rámci žiackych diskusií aj v záverečnej reflexii. Deti ma to naučili!

Tiež som predtým učila klasicky. Postavila som sa pred tabuľu a popísala ju celú, lebo učiteľka predo mnou ju mala tiež celú popísanú. Urobila som aj praktické cvičenie, kde som celý postup a popis napísala na tabuľu, oni si to podľa toho prepísali a mali sme nádherné praktické cvičenie! Tie deti však odišli a zatvorili za sebou dvere. Teraz nechcú odísť a keď ma stretnú na chodbe, rozprávame sa o tých témach ďalej, dokonca aj s rodičmi! Preto ma to baví. Lebo deti to baví.

V koncepcii ExpEdície tvorí sebahodnotenie žiakov dôležitú súčasť. Aká je tvoja skúsenosť?

Je to dôležitá vec. Tento rok som si to nastavila tak, aby sme mali vždy 5 minút na záverečnú reflexiu. Pri piatakoch som v septembri využila semafór s piktogramami – vyber si podľa toho, ako si dnes pracoval a vysvetli, prečo si si vybral práve tento.

V októbri sme sa posunuli už len k otázke. Buď k obsahovej stránke – napríklad povedz mi, čo najzaujímavejšie si odnášaš z dnešnej hodiny alebo čomu si dnes úplne neporozumel, alebo k sebahodnoteniu – ako si dnes pracoval v skupine? A ako by si ohodnotil spoluprácu členov tvojej skupiny? V triede, ak sa niekto ohodnotí nepravdivo, ostatní hneď reagujú. Teraz som im to zadala cez online formulár. Zrazu som mala z ich odpovedí pred sebou mapu, z ktorej som vedela vyčítať, kto sa ohodnotil objektívne a kto si napríklad prilepšil.

Ako zvládajú piataci sebahodnotenie z hľadiska porozumenia poznatkov a osvojenia spôsobilostí k jednotlivým aktivitám?

Tá škála podporená farbami zelená - som si istý, oranžová - ešte trochu váham, a červená - pomóc! je veľmi užitočná. Zo začiatku chceli mať všetci všetko zelené (smiech). Povedala som im, že ja mám rada pestrosť a najmä, že je dôležité, aby boli vo svojich odpovediach pravdiví. Že je to pre nich zrkadlo, ku ktorému sa vrátia a uvedomia si, v čom majú pridať, čomu nerozumejú. Postupne sa to zlepšovalo a aj deti, ktoré majú vždy dobré odpovede, už sa naučili použiť červenú a priznať, že niečomu nerozumejú.

Funguje to dobre aj dištančne?

Toto bolo zaujímavé. V ďalšom štvrťroku som im poslala podklad k sebahodnoteniu cez Edupage a vrátili sa mi takmer všetky odpovede červené! Nechápala som, čo sa stalo. Potom mi to doplo. Keď sme boli v škole, otázky sme si vždy prečítali spolu, prerozprávali vlastnými slovami, uistila som sa, že rozumejú. Teraz si ich prečítal každý sám.

Máš pocit, že sú formulácie v sebahodnotiacich dotazníkoch pre piatakov náročné? Upravila by si ich?

Určite nie! Je dôležité naučiť deti uvažovať o podstate otázky. Niekedy ich zneistí len jedno slovo, ktorému nerozumejú a už vyfarbujú na červeno. Napríklad „viem vymenovať niektoré hospodárske plodiny“, to im je jasné, ale zrazu majú zhodnotiť „viem vysvetliť, aký význam majú v ekosystéme predátory a akú zohrávajú úlohu pri ochrane pred škodcami“ – a to už je formulácia, pri ktorej sa potrebujú uistiť. To sú tie otázky, pri ktorých deti zvyknú hovoriť – „to sme sa neučili“.

Ako prijali tento spôsob hodnotenia deti a ich rodičia?

Pred pár rokmi mi to ani nenapadlo. Teraz mám kategórie sebahodnotenie, poznávačka, aktivita, dobrá otázka. Písala som s piatakmi online test, na hodine som im dala hodnotenie, vysvetlila som im prečo a začo dostali percentá a do ktorej kolónky to zapíšem s akou váhou. Predtým sa mi stávalo, že rodičia sa dodatočne pýtali k hodnoteniu, teraz nič. Má to význam, pretože aj deti potom vedia povedať, že „dostal som takúto známku, pretože...

Dievča, ktoré nemalo za celý prvý stupeň žiadnu dvojku, dostalo dvojku z biológie a povedalo mame, že je to dobrá známka! Povedala som im, že je to ťažký test. Museli triediť, kategorizovať, vymýšľať princípy, ako ich deliť... Všetky tie škály spôsobilostí, ktoré máme v metodike, som dala aj do testu.

Učitelia, s ktorými spolupracujeme, nám hovoria, že tento prístup mení škatuľkovanie jednotkár versus slabší žiak. Ako to vidíš ty?

Tým, že sa striedajú roly v aktivitách, úlohy sú zamerané na rôzne ciele, nielen poznatkové, prejaviť sa môžu všetky typy detí. Keď som začínala s piatakmi tento rok ešte v triedach, najviac sa neprejavili jednotkári, ale žiaci so ŠVVP a integrovaní. Položila som otázku a odpovede začali prichádzať práve od nich. Áno, niekedy povedali aj naschvál niečo od veci, ale rýchlo pochopili, že ma zaujíma aj ich zdôvodnenie a súvis s témou.

Možno na hodinách, kde má takýto žiak 40 minút počúvať, neobsedí, vyrušuje. U mňa sú to často najaktívnejší žiaci. Mám skúsenosť, že niektorí jednotkári sa potrebujú naučiť spolupracovať v tíme aj prijať, že nemajú vždy najlepší výsledok. Nie preto, že by to nevedeli, ale zrazu ich predbehnú deti, ktorým práca na ExpEdícii dáva možnosti realizácie.

Načo sa tešíš najviac, keď sa vrátia druhostupniari do tried?

Momentálne pripravujeme s kolegyňou klimatickú záhradu. Už sa teším, keď budeme vonku spolu kopať, sadiť, pozorovať, porovnávať a rozprávať sa.