Bez mentora si už neviem predstaviť fungovanie v školstve

Zuzana Herbrychová o sebe hovorí, že vždy chcela učiť inak, ale nevedela presne definovať ako. Napriek tomu, že vyskúšala snáď všetky dostupné metódy, nebolo to ono. Nakoniec prišlo jedno školenie, vďaka ktorému pochopila, že to, čo jej chýba, je systém. Odvtedy jej učenie nabralo iný smer – až tak iný, že už ona sama dokáže sprevádzať kolegov na ceste k zmene učenia.

Autor: Naďa Urbanová

Učíš už 20 rokov a hovoríš o sebe, že si vždy chcela učiť inak. Čo všetko si už vyskúšala?

Až do prvého ročníka na strednej škole som netušila, že vyučovanie môže vyzerať inak. Števko Harkabus nám na dejepise ukázal to, čo dnes radíme medzi aktivizujúce metódy. Do dnešného dňa mám odložených pár materiálov, s ktorými sme pracovali. Inšpirovaná týmito zážitkami som vstúpila do svojej prvej triedy a zistila som, že učiť inak nie je len tak. Vyskúšala som snáď všetko - brainstormingy, činnostné učenie, dalton, dramatizačné metódy, gamifikácia, kooperatívne učenie. Keď to tak teraz rekapitulujem, je skvelé, že sme všetci v zdraví prežili.

Prečo si skúšala toľko metód? Žiadna ti nesadla natoľko, aby si pri nej zotrvala?

Boli sme síce všetci v pohode, na hodinách sme sa cítili dobre a aj výsledky boli fajn, ale podvedome som cítila, že to nie je ono. Na jednej strane ma nebavilo učiť systémom ja – učebnica – zošit – tabuľa – domáca úloha - skúšanie; na strane druhej, čosi stále chýbalo.

Kedy si to našla?

Keď som prvýkrát prekročila svoju zónu komfortu a prihlásila som sa do IRPU. Bolo to najlepšie rozhodnutie – pre mňa i pre deti. Zrazu som videla moje hodiny inými očami a hoci to znie hrozivo a nevľúdne, zistila som, že mi chýba – systém.

Vďaka IRPU si to zistila a vďaka Civilizácii dokázala uviesť do praxe?

Tak nejak. Po IRPU som mala upratané v sebe, vedela som, čo chcem a prečo to chcem. A Civilizácia mi ponúkla spôsob, ako to celé zrealizovať. Ponúkla mi inšpiráciu v podobe námetov, tém, metód a vôbec iného pohľadu na vyučovanie.

Čo ti z Civilizácie pomáha najviac?

Napriek 20-ročným skúsenostiam s učením som opäť zažila skvelý objaviteľský pocit. Ako vystavať scenár tak, aby bol konštruktivistický? Ako ho odučiť? V tomto mi veľmi pomohli rozhovory na školeniach. Tam sme si vždy na vlastnej koži zažili všetky možné úskalia.

Navyše, vždy bol naporúdzi mentor, človek, bez ktorého si už neviem predstaviť fungovanie v školstve. Takže je to celý komplex pomoci – školenia, metodiky, mentori. Keď sa niekto rozhodne učiť s Civilizáciou, môže si byť istý, že dostane obrovskú podporu.

Čo je pre teba od vstupu do Civilizácie iné?

Naučila som sa robiť malé zmeny, zamerať sa na tie zručnosti a návyky, ktoré sú pre všetkých prospešné. Nerobiť tristo vecí naraz, nechcieť vyskúšať množstvo práve letiacich inovatívnych metód. Nájsť ideálny pomer medzi poznatkami a metódami. V skratke – Civilizácia ma naučila plánovať, efektívne vysvetľovať, dať podporu aj výzvu každému. Aj sebe.

A čo je iné pre tvojich žiakov?

Prvé hmatateľné úspechy prišli po dvoch rokoch. Bolo úžasné vidieť, že deti si boli napríklad schopné „odučiť“ hodinu samy, dať si na konci reflexiu, konštruktívnu kritiku. Samozrejme, že nie vždy je to ružové a ideálne. Viem však, že ak by to bolo všetko jednoduché, nebolo by to ono. Učíme sa. Stále a navzájom.

Prečo si myslíš, že je lepšie učiť týmto spôsobom?

Ako hovorí môj žiak Dominik: Civilizácia to je zábavnejšie učenie a tak sa učí lepšie. A ja dodávam – pre žiakov je to náročnejšie, no zároveň efektívnejšie. Poznatky, fakty a pojmy sa učia chápať v súvislostiach, v medzipredmetových vzťahoch. Vďaka nástrojom získavam kľúč k osobnosti žiaka, ten zase získava kľúč ku zmene myslenia a my všetci možno kľúč ku zmene spoločnosti.

Pozoruješ zmeny aj na vlastných deťoch doma? Zmenila si prístup aj k nim?

Zmenila. Naučila som sa viac počúvať, som trpezlivejšia. Sú už vo veku (12 a 15 rokov), kedy sa dajú mnohé veci partnersky vydiskutovať, vyriešiť. Zároveň, môžu sa spoliehať na moju podporu, ale nie na hotové riešenia. Jasné, občas im tým leziem na nervy – verím však, že raz to ocenia. Najväčšie zmeny však zažíva manžel.

Fakt? Aké?

Neprotirečím mu. Počúvam ho. A občas dobre mienenou otázkou vyvediem z miery.

Teba Civilizácia zaujala natoľko, že si sa rozhodla stať sa mentorkou pre iných učiteľov v projekte. Aká bola tvoja cesta až sem?

Do mentoringových vôd som bola hodená náhle, bez väčších príprav. Na začiatku som vychádzala najmä z vlastných skúseností, samoštúdia, rozhovorov so skúsenejšími kolegami či mojimi mentormi. Bolo to náročné; vedela som však, čo som prežívala ja ako učiteľ, čo som sa chcela spýtať, s čím som sa borila a vôbec, čo som ako učiteľka od mentora očakávala. Časom som absolvovala intenzívny kurz mentoringu – no stále sa učím.

Je náročné mentorovať kolegov?

Áno aj nie. Hovorí sa, že učitelia sú najhorší žiaci. Tak ako v triede – všetko závisí od otvorenej komunikácie, očakávaní aj nastavených pravidiel. Niekedy nastáva moment sklamaného očakávania, aj obojstranný. Mentoring je tak pre mňa jedna z najťažších, zároveň však najzmysluplnejších prác. Je veľmi povzbudzujúce, keď mi príde takáto správa: Ďakujem, že zo mňa robíš lepšieho poslucháča, lepšiu učiteľku a najmä človeka.

Učiteľka – mentorka – čo bude ďalší krok? Cítiš, že ti ešte niečo chýba do mozaiky?

Ostatné dva roky boli veľmi intenzívne. Zažila som toho viac ako za predchádzajúce obdobie. Výrazne som prekročila hranice mojej komfortnej zóny. Sama sa dnes čudujem, ako som na všetky tie ponuky s ľahkosťou kývla, v zmysle – nevyskúšaš, nevieš. Momentálne uvažujem, že o tri roky (keď moja trieda opustí základnú školu) si dám na pár chvíľ pauzu od učenia. Čo budem robiť? Naozaj netuším. Možno budem niekde v našom domčeku (ktorý ešte nemáme) niekde pod horou a budem čítať...