Čím lepšia klíma, tým lepšie akademické výsledky | Indicia

Čím lepšia klíma, tým lepšie akademické výsledky

Čím lepšia klíma, tým lepšie akademické výsledky

Autor: Naďa Urbanová

Od detstva chcela byť po vzore rodičov učiteľkou. Kvôli túžbe po slobode a kreativite si založila vlastnú školu, kde môže vyučovanie prebiehať podľa jej predstáv. Môžeme ju nazvať priekopníčkou súkromného školstva na Slovensku. Snaží sa o to, aby všetci jej žiaci chodili do školy s radosťou a aby sami objavili, v čom sú najlepší.

Anna Thomková (64) sa narodila v Krupine, no väčšinu života strávila v Turci. Jej rodičia boli učitelia a najmä kvôli otcovi, ktorý bol okrem dedinského učiteľa aj osvetárom, divadelníkom a agitátorom pri zakladaní družstiev, sa veľakrát sťahovali. Vždy z dediny do dediny, podľa toho, kde potrebovali, aby viedol školu a organizoval miestny život.

Vyštudovala učiteľstvo pre 1. - 5. ročník ZŠ v Banskej Bystrici. V roku 1996 založila druhú, dnes najstaršiu, súkromnú základnú školu na Slovensku. Má dvoch synov, vnučku a jej najväčšou vášňou je turistika a fotografovanie.

 

Sú deti, ktoré pre skúsenosť ich rodičov odmietajú mať rovnaké povolanie. Vy ste ten opačný prípad – nasledovali ste svojich rodičov a stali sa učiteľkou. Ako vás v tomto rozhodovaní ovplyvnili?

Veľmi. Najmä môj otec. Vyrastala som medzi triednymi knihami a zošitmi, do ktorých otec predpisoval úhľadné písmenká a slová. Bola som fascinovaná jeho krasopisom. Ja som vlastne nikdy ničím iným ani nechcela byť.

Otec vás aj učil?

Len jeden rok. Učil ma hudobnú výchovu a nebolo to dobre. Veľa som si dovoľovala, čo otecko nerešpektoval. A zároveň som nevedela spievať, tak som k tej hodine nemala nejaký hlbší vzťah. Ale vždy som bola hrdá, že dokáže robiť veci tak, aby deti zaujal.

Inšpiroval vás aj niečím iným ako krasopisom?

Otecko bol dedinský učiteľ v málotriedkach a nikdy neučil obyčajne. Vždy hľadal inovácie. Napríklad v jednej škole mal 11 detí z piatich ročníkov. Vtedy, ako jeden z prvých, zaviedol diferencovanú výučbu cez slúchadlá. Využíval učenie vonku v exteriéroch, zážitkové učenie. Mne sa to veľmi páčilo a vždy som chcela aj ja byť takouto učiteľkou. Jeho hodiny som sledovala so zatajeným dychom už ako vysokoškolská študentka.

Kde sa zrodil nápad založiť si vlastnú školu?

Čiastočne to bolo tým, čo som povedala v predchádzajúcej odpovedi. Mala som predstavu o tom, ako chcem učiť a na školách, na ktorých som pôsobila, sa to úplne nedalo. Som typ, ktorý nemá rád nalinkované veci. Poznala som kolegyne, ktoré mali úplne do detailov rozpracované všetky fázy hodiny, čo presne povedia, čo sa spýtajú, snáď aj to, čo im žiaci odpovedia. A chválili si to, ako dobre sa podľa toho učí. Mne to je proti srsti, ja potrebujem voľnosť a možnosť kreativity.

To asi naozaj chcelo kreativitu prísť s nápadom súkromnej školy – v deväťdesiatych rokoch to bolo revolučné...

Na začiatku bola konferencia o slovnom hodnotení, na ktorej som náhodou zachytila rozhovor Alenky Ledeckej o tom, ako sa chystá v Košiciach založiť prvú základnú školu na Slovensku. Dali sme sa do reči, vycestovala som za ňou na východ a definitívne som sa rozhodla, že idem budovať vlastnú školu. Trvalo mi to asi rok. V tom čase ešte ani neexistoval zákon o súkromných školách či pravidlá financovania. Začiatky boli ťažké, ale podarilo sa nám v roku 1996 otvoriť druhú súkromnú školu na Slovensku. A tým, že tá prvá v Košiciach po troch rokoch zanikla, sme momentálne najstaršou súkromnou školou.

Školu už máte 24 rokov. Naplnilo to vaše očakávania?

Chcela som mať školu, kde budú deti rady chodiť, kde sa im budeme môcť naplno venovať aj vďaka nízkemu počtu žiakov v triede, kde nebudú nosiť knihy domov a budú chodiť bez tašiek... Veľa z toho ma realita donútila skorigovať, ale hlavné princípy sú dodržané. Vybudovali sme školu s čulým životom a vzťahmi naprieč triedami, množstvom mimoškolských akcií. Školu s výnimočnými výsledkami v testovaniach, aj v prijímacích pohovoroch na stredné školy. Školu, v ktorej učíme deti neceniť si len intelektuálnu, ale aj emocionálnu, morálnu a sociálnu stránku.

Otvorenie školy bol teda úspech, ale tým sa cesta len začala...

Veľmi mi na tejto ceste pomáhala moja mamička. Najmä s výchovou mojich dvoch synov. Vďaka tomu som mala priestor realizovať sa a plniť si svoj sen. Dokonca mi požičala 500 korún z dôchodku, aby som mohla založiť účet školy. Otecko sa toho, žiaľ, nedožil, ale mama vždy hovorila, že by bol na našu školu veľmi hrdý.

Pred založením BellAmosu ste nikdy riaditeľku nerobili. Stotožnili ste sa s touto rolou?

Začiatky boli veľmi ťažké, učila som sa za pochodu. Zároveň sme bojovali s tým, že sme museli obhajovať našu existenciu. Museli sme všetkým ukázať, že sme iní, lepší. Najmä z dôvodu, že za školu bolo treba platiť, čo bolo v tej dobe veľmi nezvyčajné. Štátne školy proti nám dokonca spísali aj petíciu, že im berieme deti. Hádzali nám veľa polien pod nohy. Ale ako sa hovorí, cesta bez prekážok nikam nevedie. BellAmos však nie je len môj úspech, zvládla som to všetko vďaka podpore celého kolektívu.

Ako ste si vyberali ľudí na spoluprácu?

Otec mi na promóciách povedal: „Teraz máš všetko vo svojich rukách, nerieš predpisy, riaď sa sedliackym rozumom". Na pohovoroch učiteľov pozorne počúvam, ako hovoria o svojej práci a o deťoch. Z toho pochopím, či to myslia úprimne. Učiteľstvo z človeka musí byť „cítiť“. Vyberala som učiteľov, ktorí budú rozmýšľať ako ja, ale zároveň školu obohatia o niečo nové. Pohovory prebiehali pri kávičke a dôležitá bola pre mňa odpoveď na otázku, čím by oni sami obohatili našu školu. Heslo našej školy totiž je Každý z nás je v niečom najlepší.

V čom ste vy najlepšia?

A teraz zareagujem ako naše deti – neviem. Musím popremýšľať. Povedala by som, že vo vytrvalosti, nevzdávam sa. Aj keď je to niekedy veľmi ťažké.

Keď deti odpovedia neviem, ako ich učíte zistiť to?

Rozhovormi. Veľa sa s nimi rozprávame o tom, čo rady robia, aké úspechy dosiahli a akú cestu museli prekonať, kým ich dosiahli. A postupne spoločne na to prídeme. Veľmi pomáha, keď im iné deti z triedy povedia, v čom sú podľa nich dobrí. To si zoberú viac k srdcu, ako keď im to povie dospelý. A zároveň si vedia porovnať, čo si myslia o sebe ony samy a čo si o nich myslia druhí.

Každý nakoniec nájde odpoveď na to, v čom je najlepší?

Máme aj pár detí s veľmi nízkym sebavedomím. Mám pocit, že si to priniesli z domu, kde sú na nich kladené prehnane vysoké nároky a pre dvojku sa zrútia. Ale našou snahou je každému pomôcť tú odpoveď nájsť.

Je aj niektorý z vašich synov učiteľom?

Jeden z mojich synov učil 5 rokov na tejto škole, na druhom stupni. Pracoval s nadšením, tvorivo a kreatívne. Až dovtedy, kým nezistil, že učitelia začínajú byť nadmerne zaťažovaní administratívou a že on chce učiť, a nie sa venovať veciam, ktoré deťom nič nedávajú. Tak s učením prestal. Dnes pôsobí v Prahe, naďalej sa venuje práci s deťmi prostredníctvom rôznych literárnych a filmových workshopov. Stále však fandí našej škole a podporuje ma.

Tento mesiac sme sa v našej pravidelnej ankete pýtali, či by ste pre svoje dieťa preferovali školu zameranú na akademické výsledky alebo na sociálnu klímu. Čo by ste si vybrali?

Určite sociálnu klímu. Vedomosti sú dôležité, ale v dnešnej dobe si ich vie každý veľmi rýchlo nájsť, zistiť, naštudovať. Zdrojov informácií je veľmi veľa a lásky a porozumenia je málo. A potvrdzujú nám to aj stretnutia s našimi bývalými žiakmi - keď nás prídu pozrieť, nehovoria len o tom, aký predmet sme ich dobre naučili, ale hlavne o tom, ako sa tu cítili a čo sme spolu zažili. Myslím si, že práve vďaka dobrej klíme dosahujeme v celoslovenských meraniach aj nadpriemerné akademické výsledky. Zhrnula by som to takto – čím lepšia klíma, tým lepšie akademické výsledky.