Informatika nemá byť len pre olympionikov ani len na zábavu

Informatika s Emilom patrí medzi autorské projekty Indície. Jeho snahou je priniesť kompletný vzdelávací obsah pre predmet informatika. Už niekoľko rokov majú školy k dispozícii programovanie s Emilom či robotiku s Emou. Teraz do škôl prichádza tretia časť – Živý zošit, čím je vzdelávací obsah pre 1. stupeň ZŠ skompletizovaný.

Autor: Naďa Urbanová

Čo presne je Živý zošit?

Problémom so školskou informatikou – všade na svete, kde ju budujú – je, že je veľmi mladá. Nie informatika sama o sebe, ale jej vyučovanie. Stále sa len hľadá, odborníci a pedagógovia sa dohadujú, aká má byť a čo má sledovať. Len pred pár rokmi sa konečne uchytil názor, že má byť „pre každého žiaka v triede“. Nie pre niektorých chlapcov, nie iba pre niektorých žiakov, nie pre budúcich programátorov, nie pre hráčov počítačových hier. Samozrejme, že musí byť pre každého. Inak by nemala právo existovať na 1. stupni ZŠ.

A ešte s niečím iným má školská informatika veľký problém. Priveľa ľudí si ju spája s počítačom pre zábavu, alebo počítačom na online stretnutia, na mailovanie a podobne. Alebo jednoducho s prácou na počítači. Je to ako princíp kyvadla: jedna krajná poloha je informatika ako bezmála príprava na univerzitné štúdium informatickej vedy, len pre špičky, pre olympionikov, milovníkov náročnej matematiky. A druhá krajná poloha – tiež nesprávna, je informatika ako predmet, kde sa majú žiaci naučiť písať a prezentovať a mailovať na počítači, rozvíjať digitálnu gramotnosť žiakov.

Takže hľadáme správny prístup k školskej informatike. Aby bola vývinovo primeraná a zaujímavá a užitočná pre všetkých žiakov, aby budovala ich informatické myslenie. A aby zároveň rozvíjala aj to, čo nazývame informatické základy digitálnej gramotnosti. A práve toto posledné je Živý zošit.

Informatické základy digitálnej gramotnosti – znie to dosť komplikovane. Neviem, čo presne si pod tým predstaviť. Aký obsah ponúka Živý zošit?

Sú to dve „klbká“ rôznych aktivít pre dva ročníky 1. stupňa ZŠ. Touto metaforou namotanej priadze či nite vyjadrujeme, že aktivity majú svoje poradie: od ľahších k náročnejším, ako dlhá séria malých krokov, ktoré robia sami žiaci, skúmaním a objavovaním. Vo dvojiciach a potom v diskusiách celej skupiny. No a na tej našej niti sú skupiny aktivít zamerané na základy práce s obrázkami, kreslenie, prácu s textom, s tabuľkami, s tajnými šiframi... Pekne po malých krokoch, ale tak, že všetko, čo sme už objavili, všetky nástroje a postupy, máme od tej chvíle už k dispozícii. Pri každom kroku my autori aktivít vieme, aké informatické pojmy a javy spoznávame a rozvíjame. Takže aj digitálna gramotnosť, aj úžasná príležitosť na budovanie jej informatických základov.

Vieš nám uviesť pár príkladov konkrétnych úloh?

Jasne, spomeniem dve. Jednu úlohu zo začiatku nite, druhú skôr z konca. V tej prvej zo skupiny aktivít s názvom Obrázky žiaci vidia na ploche farmu. Je tu stodola, traktor, kopy narezaného dreva, plot... ale žiadne zviera. A zadanie aktivity hovorí: Na farme žije 9 zvierat. Spolu majú 26 nôh. Umiestni ich sem. Hra je tá istá, ako vždy – žiadne ďalšie inštrukcie ani návody, len skúmanie a objavovanie, aké máme možnosti. Aké nástroje a čo sa s nimi dá robiť.

K dispozícii tu žiaci majú iba dva nástroje: ťahaj na premiestňovanie obrázkov a pridaj obrázok. Keď si zapnú ten druhý, uvidia obrázkovú knižnicu, celú sériu obrázkov na tému farma – a môžu z ponuky zvierat vkladať na plochu kravy, kone, husi, kozy... A tak ukladajú jedno za druhým a počítajú, opravujú sa a dokončujú živú farmu. Je to taká malá informatická, matematická, prírodovedná a výtvarná zábava. Toto je však iba etapa skúmania a riešenia. Potom si žiaci aktivitu odomknú a zmenia jej zadanie: upravia farmu, navrhnú inú podobnú úlohu, napr. Zvieratá na farme majú spolu 28 nôh. Kráv je menej ako koní a sliepok je najviac zo všetkých. Alebo niečo celkom iné. V knižnici obrázkov nájdu aj ďalšie stavby na farmu a ďalšie ploty, aby si mohli prestavať aj celé prostredie. A svoju novú úlohu si potom zaradia do galérie vlastných diel.

A tá druhá, z konca nite?

Tá druhá je zo skupiny Texty. Na scéne ako z detského vesmírneho sci-fi si na svojom lietajúcom tanieri poletuje okolo Saturna ufón Emol a máva kamarátom Emalovi, Emulovi a Emelovi – ktorých tu ale ešte nevidíme. Úlohou žiakov je ich sem pridať, každého inak natočiť a zväčšiť a ku každému pripísať jeho meno. A opäť žiadne ďalšie inštrukcie ani návody. Teraz však už máme k dispozícii viac nástrojov. Pri skúmaní máme okrem už známeho nástroja ťahaj k dispozícii aj nástroj na zmenšovanie a zväčšovanie, na kopírovanie a na vkladanie textov. Môžu si teda nakopírovať ešte troch ďalších ufónov, upraviť ich, pootáčať a prepísať mená. Dá sa tu postupovať rôzne. Aj to je náš cieľ.

Keď učiteľ nič nevysvetľuje a žiaci sa učia skúmaním a objavovaním, čo vlastne na hodine robí učiteľ?

Úloha učiteľa je celkom netradičná. Pozoruje žiakov, ako sa im darí v ich práci vo dvojiciach a pýta sa „dobré otázky“. Niekoľkokrát za hodinu všetky dvojice prerušia svoju prácu a učiteľ sa pýta dobre premyslené otázky tak, aby si žiaci navzájom dovysvetľovali to, čo povedzme nepochopili správne. Alebo si obhajujú svoje riešenia.

Učiteľovi sme v metodickej príručke navrhli, čo sú pre každú skupinu aktivít tie „dobré otázky“. Teda také, aby sme sa v triede rozprávali najmä o tých spomínaných informatických základoch, o rôznych pojmoch a postupoch. V triedach vidíme, že takéto „jemne organizované a usmerňované“ objavovanie a spoločné učenie sa je pre žiakov úžasné a vzrušujúce.

Ale to žiacke skúmanie, nie je to náhodou metóda pokusu a omylu? Považuješ ju za pedagogicky správnu?

Myslím si, že metóda pokusu a omylu je výborná. Ale musí k niečomu smerovať. Musí mať nejaký trvalý zmysel, nový poznatok, nový postup. Takže to, čo robíme my, by som skôr nazval metódou pokusov, omylov, spoločných diskusií a výslednej skúsenosti, výsledného poznatku. A tým, že sa stále o našej práci rozprávame, sa učíme aj vyjadrovať slovami naše rodiace sa porozumenie niečoho nového, rozvíjame našu komunikáciu a spoluprácu. A potom to hlavné – tvoríme. To je aj radosť, aj ďalší krok v poznávaní.

Keďže učitelia doteraz nemali takýto nástroj určený pre školy, využívali na prácu softvérové nástroje ako Word, Excel, PowerPoint či Maľovanie. Akú budú mať teraz motiváciu zmeniť to za Živý zošit? Čo Živý zošit má a tieto softvéry nie?

Je vekovo primeraný, má svoj jasný didaktický cieľ a metodické postupy, má spomínané klbká pripravených námetov na riešenie problémov, má svoju gradáciu obsahu. Je to jedno hravé detské prostredie, iba s niekoľkými základnými nástrojmi na prácu s textom, obrázkami a animáciami... Ale na jednom mieste. Najprv jeden nástroj a vtipné aktivity, potom zrazu ďalší nový nástroj...

Živý zošit vznikal v školách a vznikal pre školy. Nie je pre starších žiakov. Je vyvinutý a overený pre žiakov 1. stupňa ZŠ. Dovoľuje stavať, kresliť, dopĺňať, písať, poteší žiakov maličkosťami. Mala by si vidieť tú radosť v triede, keď zistia, že Emol má aj ďalších kamarátov ufónov – s tromi očami, jedným okom, celí zelení a veselí si lietajú okolo Saturna. To je zábava. Ale my vieme, že pritom si žiaci rozvíjajú základy ozajstnej informatiky.

Naopak, učitelia by mohli oponovať, že softvéry MS Office žiaci využijú aj inde (na iných predmetoch, v práci, celkovo v živote) a je preto pre nich dôležitejšie ovládať prácu s nimi ako so Živým zošitom...

Lenže cieľom práce so Živým zošitom nie je ovládať Živý zošit. Ale naučiť sa pristupovať k neznámym softvérovým nástrojom otvorene, odvážne a výskumnícky. Skoro mám odvahu povedať, že žiaci sa v Živom zošite pripravili na práce so všetkými tými ďalšími prostrediami, ktoré, samozrejme, budú neskôr v škole využívať. Keď vo vyšších ročníkoch stretnú program na vytváranie prezentácií, tak už očakávajú, že si vedia urobiť viac strán a nejako medzi nimi listovať. Že na každú stranu môžu vložiť texty, obrázky alebo značku na zahratie zvuku. A možno aj iné – veď si to vieme preskúmať! Tak sa už neučme o novom nástroji, ale používajme ho na tvorbu, učenie sa a riešenie niečoho úžasného.

Ako Živý zošit zapadá do celkového konceptu Informatiky s Emilom? Prečo sú to separátne produkty – Programovanie s Emilom, Robotika s Emou a Živý zošit?

Áno, všetky tri spomínané časti tvoria jeden celok, Informatiku s Emilom. Sú to tri veľké témy: programovanie s Emilom, teda riešenie zaujímavých problémov programovaním, plánovaním riešenia na obrazovke (počítača alebo tabletu či smartfónu), plánovanie deja, postupu a správania. To považujeme za kľúčovú časť informatiky, za budovanie jazyka na premýšľanie.

Potom Robotika s Emou, teda programovanie fyzického zariadenia, premýšľanie „hlavou a rukami“ na zemi na špeciálnej podložke. A zasa v skupine, skúmaním, objavovaním a diskutovaním, aby sme si niečo vyjasnili. Emil a Ema sú cestou k objavovaniu základných informatických pojmov a postupov. Sú to vlastne jazyky na vyjadrenie budúceho správania sa postavy – na obrazovke alebo na zemi.

Ale informatika si vyžaduje ešte viac. Budovať základy pre digitálnu gramotnosť, pracovať s údajmi, manipulovať s ich rôznymi reprezentáciami. Objavovať, že rôzne „veci“ na obrazovke majú svoje nastavenia, svoje vlastnosti. Že softvérové prostredia a prvky v nich majú svoje správanie, možnosti a obmedzenia. Že problémy sa často dajú riešiť rôzne a niekedy je jeden postup k cieľu lepší ako iný...

Spolu s kolegyňami učiteľkami sme pripravili časovo tematický plán. Týždeň po týždni navrhujeme, ako postupovať a ako si zoradiť prácu s jednotlivými časťami našej informatiky za seba. To všetko je dokopy jeden vzdelávací obsah pre informatiku.

Ako Živý zošit vznikal?

Budem celkom úprimný: Vznikal ťažko a vznikal dlho. Už veľa rokov sme hľadali cestu, ako správne skombinovať rôzne prostredia na prácu s textami, obrázkami, tabuľkami, príbehmi a myšlienkovými mapami... Ale tak, aby sme sa zároveň venovali modernej informatike, rozvíjali si informatické myslenie, učili sa skúmať nové neznáme pojmy, javy a nástroje. Objavovali, aké nastavenia prvkov (ako ich farbu, veľkosť, natočenie a pod.) môžeme meniť. Aké vizuálne prvky vieme kopírovať a čo si k nim vieme pripísať. A potom: Ako vieme takúto aktivitu na záver odomknúť a vytvoriť si ďalšiu podobnú, ale našu vlastnú!

Rozumieš? Preskúmať, vyriešiť a vytvoriť si. To je vzrušujúce pre každého z nás: môcť vytvoriť niečo vlastné, akoby malú počítačovú hru či apku. Niečo, na čo budeme pyšní. A čo potom môžeme ukázať iným – spolužiakom, mladším žiakom, súrodencovi rodičovi. A zadať im náš výtvor, aby ho sami vyriešili.

Chceli sme zároveň nájsť také riešenie, ktoré umožní učiteľom a žiakom zostať pri „emilovskom“ štýle práce: teda učiť sa objavovaním a skúmaním, učiť sa vo dvojici a v stálych diskusiách, učiť sa aktívne a spolu. A myslíme si, že už to máme. Že sa nám to podarilo.

Spomínal si, že Živý zošit vznikal na školách. Vieš popísať najzaujímavejšie zistenia z vášho overovania?

My traja spoluautori sme osobne Živý zošit overovali skoro dva roky na ZŠ Ľ. Štúra v Modre – spolu so skúsenými učiteľkami Zlaticou a Ankou. Bez nich si to ani neviem predstaviť. Okrem toho piati českí kolegovia overovali Živý zošit na svojich triedach na rôznych miestach Čiech. Robili sme tiež viacero seminárov a online dielní pre metodikov, učiteľov a budúcich učiteľov, kolegov lektorov. Počúvali sme ich komentáre, sami sme si vyhodnocovali reakcie našich žiakov. A Živý zošit podľa toho dokola upravovali a pokračovali vo vývoji.

Každý jeden nástroj a každý detail prostredia a obsahu prešli mnohými verziami, desiatkami iterácií. My autori sme si na hodinách všímali rôzne detaily: napr. či žiaci bez problémov objavili, ako majú postupovať, či je postup intuitívny, kedy a ako si majú prepnúť nástroj, ako majú prejsť do vlastnej tvorby, aby vedeli, že sú práve v nej a podobne. Takýchto detailov boli celé kopy!

Ale všímali sme si aj náladu v triede, či žiakov aktivita zaujala, či sa k nej chcú vrátiť, čo im urobilo radosť... Keď už niečo funguje ako má, žiaci nám to nepovedia. Len bez najmenšieho problému používajú výsledné správanie. Ale momenty, kedy priam vidíš radosť a vzrušenie v triede, bývajú o inom druhu detailov. Napr. keď zistia, že v knižnici s obrázkami je aj ufón s dvomi očami nad sebou a tak. Takže aj na takýchto detailoch záleží.

A prečo názov Živý zošit?

Už dlho, desiatky rokov, sme s Andrejom snívali o prostredí, ktoré má zároveň výhody počítača aj listu papiera. V ktorom vieme aj aktívne skúmať, aj vymýšľať si a tvoriť, robiť si poznámky a náčrty, ktoré pred nami „žijú“. Teda akýsi múdry živý papier, ktorý nepremýšľa za nás žiakov, ale pomáha nám, aby sme premýšľali a tvorili my sami. To my sme tí, kto sa učí. A toto je náš Živý počítačový zošit.

O Živý zošit je veľký záujem v Českej republike, kde doteraz nebola informatika na prvom stupni povinná. Majú naši žiaci aktuálne pred tými českými náskok v digitálnych zručnostiach vďaka tomu, že už roky máme informatiku povinnú od tretieho ročníka?

To je veľmi ťažké porovnávanie. V princípe mám so skupinami žiakov v tomto veku v rôznych krajinách veľmi podobné skúsenosti. Všade sú rovnako zvedaví a rovnako sa tešia, keď sa im venuješ a keď môžu s tebou robiť niečo zaujímavé, zmysluplné a primerane náročné. Vtedy sú právom pyšní na svoje úspechy, aj keď spolu pôjdeme po hrboľatej ceste.

Aké sú ďalšie plány? Chystáte sa na obsah pre 2. stupeň ZŠ?

Áno, už sme v ňom. Robíme na programovaní v Scratchi, na aktivitách s robotikou pre 2. stupeň ZŠ... A ďalšie – zatiaľ skôr sny – ešte neprezradím.