Keď sa to dá na Luníku, musí sa to dať všade

Program Teach for Slovakia už od roku 2014 prepája mladých profesionálov s našimi školami. Pre nich je to v mnohých ohľadoch určite šok, dostať sa z manažérskej pozície v úspešnej firme do školy v regióne. Terajší účastníci to majú spestrené ešte aj o koronu. O tom, aké je to prejsť z konzultačnej spoločnosti v Prahe k učeniu na Luníku IX, nám porozprával Rado Chalupka.

Autor: Naďa Urbanová

Prečo si sa rozhodol vyskúšať si učiteľské povolanie?

K učeniu ma to vždy ťahalo. Aj preto som sa rozhodol po magisterskom štúdiu pokračovať na doktorandskom, počas ktorého som učil na univerzite. V rámci programu Teach for Slovakia môžem učenie spojiť s vedomou snahou o zlepšovanie slovenského školstva, čo je ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť.

Ako vedome zlepšuješ školstvo?

Robíme toho viac, spomeniem jeden príklad. Cez prázdniny sme zorganizovali letnú školu pre žiakov 2. stupňa ZŠ. Teraz už môžem priznať, že aj keď som to na sebe nedával pri jej príprave poznať, mal som pochybnosti, či sa to podarí.

Dva dni som aj s niekoľkými svojimi žiakmi chodil po sídlisku a snažili sme sa presvedčiť deti, že letná škole bude super a určite by mali prísť. Ešte ráno pred jej začiatkom som rátal s možnosťou, že namiesto predpokladaných troch skupín nám prídu tri deti a celá príprava bola zbytočná. Našťastie to dopadlo dobre a na letnú školu nám chodilo viac detí, ako sme očakávali. V takých momentoch si hovorím, že keď sa to dá na Luníku IX, tak sa to musí dať kdekoľvek.

Čo je pre teba osobne na učení najťažšie?

Najťažšie boli prvé dva týždne v škole. Uvedomil som si, že som bol z interakcií s dospelými zvyknutý na niečo, čo by som nazval „nezaslúžený rešpekt“. Čím myslím, že sa ľudia k sebe správajú s rešpektom a úctou od prvého momentu bez toho, aby sa museli poznať. S deťmi z našej školy, ktoré pochádzajú z ťažkého sociálneho prostredia, som si však dôveru a vzájomný rešpekt musel budovať postupne, doslova som si ich musel zaslúžiť.

Ako to prebiehalo?

Najviac si to na začiatku „užili“ moje košele. Ku škvrnám na košeliach došlo typicky vtedy, keď som bol otočený chrbtom ku žiakom. Čo všetko na nich skončilo, je len medzi mnou a nimi…

Od začiatku som sa snažil urobiť všetko preto, aby som žiakov spoznal, oni spoznali mňa a začali mi dôverovať. Rozprával som sa s nimi počas prestávok, obedovali sme spolu, venoval som sa im počas poobedňajších krúžkov. Keď mi po pár mesiacoch jeden z náročnejších žiakov povedal: „Pán učiteľ, ja viem, že to s nami myslíte dobre,“ vedel som, že obdobie spoznávania máme úspešne za sebou.

Pred nástupom si síce absolvoval rôzne školenia, ale dá sa pripraviť na to, čo ťa v realite čaká?

Aj keď boli školenia veľmi praktické, robené zážitkovou formou, je rozdiel si nejakú metódu vyskúšať na školení s kolegami a riešiť reálnu situáciu so žiakmi. Ideálne je, keď sa človek niečo užitočné naučí a hneď si to vyskúša v praxi.

Mali sme napríklad jeden workshop o vzdelávaní žiakov so špeciálnymi potrebami, kde nám lektorka vysvetľovala, ako sa deťom nastavujú hranice akceptovateľného správania. V týždni po školení sa mi stalo, že jedna žiačka len tak zo zábavy vyšla počas hodiny na chodbu. Vtedy som skúsil využiť techniku zo školenia. Pomenoval som potrebu žiačky ozvláštniť si hodinu vychádzkou, nastavil som hranicu s vysvetlením, prečo jej správanie nebolo vhodné a dal som jej na výber dve alternatívy. Čo sa stane, keď sa bude správať v súlade s hranicou a čo keď nie. A fungovalo to.

Pomáha mi aj to, že školenia, tréningy a iná podpora, napríklad vo forme mentoringu, pokračujú už aj počas učenia. Veľmi cenné je aj zdieľanie skúseností s ostatnými účastníkmi programu, najmä tými, ktorí pôsobia na podobných školách, prostredníctvom rôznych podporných skupín. Pravidelne sa s kolegami spájame online, zdieľame skúsenosti a riešime najdôležitejšie problémy, ktoré nás aktuálne trápia.

Zažil si učenie na Luníku IX pred koronou a aj teraz počas korony. V čom sa to pre teba líši?

Počas korony som zažil tri rôzne spôsoby fungovania. Pri najprísnejších opatreniach fungujeme len online, časť obdobia sme pre žiakov pripravovali papierové pracovné listy a zvyšnú dobu sme učili v malých skupinách. Pochopil som, že prezenčné učenie je veľký luxus.

Pri dištančnej výuke je omnoho viac bariér, ktoré musí učiteľ so žiakmi prekonať. Na druhej strane, dištančné vyučovanie otvára priestor na budovanie väčšej samostatnosti žiakov, čo vidím ako veľký prínos tohto náročného obdobia.

Ako vzdelávate počas korony deti, ktoré nemajú prístup k technológiám a k internetu?

Pri online vzdelávaní nám pomohlo, že sme sa zapojili do projektov, prostredníctvom ktorých sme aspoň niektorým žiakom zabezpečili lacné smartfóny s prístupom na internet. Zároveň sme pripravili metodiku, ako telefóny nastaviť a ako pracovať so žiakmi, aby bolo online vzdelávanie efektívne.

Zariadeniami alebo SIM kartami nám pomohli aj traja veľkí mobilní operátori, individuálni darcovia či moji bývalí kolegovia. Ani s touto veľkou podporou, sme však nedokázali pokryť potreby väčšiny našich detí.

Na základe tvojich doterajších skúseností - čo sú najväčšie výzvy, s ktorými sa musí naše školstvo popasovať?

Najväčšia výzva nášho školstva je podľa mňa podobná ako v iných krajinách. Asi si vieme predstaviť, aké vlastnosti by mal mať ideálny učiteľ, ako by mal učiť, prípadne, aké metódy by mal používať. Problém je, že aj keď takýchto učiteľov máme, je veľmi náročné ich „replikovať“, aby takýmito učiteľmi boli v ideálnom prípade všetci. Krajiny, ktoré dokážu efektívnejšie vzdelávať a motivovať učiteľov, dokážu efektívnejšie vzdelávať aj deti.

Šiel si vzdelávať deti - čo na oplátku naučili ony teba?

Prekvapilo ma, ako sú deti schopné dobre vnímať a chápať podstatné veci v živote. Či už ide o schopnosť radovať sa zo života alebo si vážiť dôležité hodnoty. Neviem, či ma to nejako zmenilo, ale cítim taký príjemný pokoj.

S akými očakávaniami si šiel do programu Teach for Slovakia? Naplnili sa?

Keď som vstupoval do programu, mal som obavu, či som dostatočne vnútorne slobodný na to, aby som prešiel z práce v ultramodernej pražskej kancelárii, kde sa napríklad točila jedna z bondoviek, do prostredia Luníku IX a nič mi nechýbalo. Zistil som, že asi som. Dokonca aj niektorých mojich kamarátov, ktorí ma dobre poznajú a s ktorými som sa o tom stihol rozprávať, prekvapilo, že som túto veľkú zmenu neoľutoval.

Chcel by si pôsobiť vo vzdelávaní aj po ukončení programu alebo by si sa radšej vrátil späť do biznisu?

Moja skúsenosť z biznisu je taká, že aj keď som riešil mnohé výzvy, základné veci fungovali. V školstve, hlavne čo sa týka vzdelávania detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, nefungujú ani niektoré základné veci. Mňa však baví prekážky prekonávať, preto v tom hodlám pokračovať.