Kultúra bežnej školy je veľmi neautonómna a plná kontroly

Autor: Naďa Urbanová

Martin je z učiteľskej rodiny a hoci to neplánoval, nakoniec sa aj z neho stal odborník na vzdelávanie. Pomáha budúcim učiteľom, aj tým, ktorí už majú dlhoročnú prax. Svoju prax začal v polepšovni a podľa jeho slov ho práve tá formovala najviac. V našich školách by chcel viac slobody a rešpektujúcej komunikácie. 

Aký si bol žiak?
Podľa nášho systému vzdelávania mizerný. Nemal som dobré známky. Bol som dieťa z učiteľskej rodiny - starý otec bol školský inšpektor, neskôr úradník na ministerstve školstva, stará mama bola vedúca družiny v mojej škole a aj obaja rodičia sú učitelia. Po základnej škole som nastúpil na SPŠ, odbor grafika, kde bol môj otec zástupcom. Takže som bol stále dieťa niekoho. Dlho som si z týchto čias v sebe niesol predstavu, že potrebujem mať hlavne tie správne kontakty, aby som sa niekam dostal a mohol sa stať niekým.

Považoval si sa aj ty sám za mizerného žiaka?
Predstav si dieťa, ktorého najčastejšou spätnou väzbou je štvorka z diktátu alebo to, že po ňom kričí pred celou triedou učiteľka za nesprávne čítanie čiarok. Za akú žiačku by si sa považovala? Ja som pritom rád čítal ešte pred nástupom do školy. Ale po dvoch rokoch v škole som čítať prestal. A znovu som začal až na konci druhého stupňa.

Čím to bolo, že si mal zlé známky?
Nezodpovedal som očakávaniam. Potreboval som iný prístup. Naše školy sú také, že buď zvládneš uniformne nastavený systém alebo v niečom začneš vytŕčať. Ja som nevedel dať diktát bez chýb.

Chodil si napriek tomu do školy rád?
Na základnú nie. Na strednú áno. Študoval som v deväťdesiatych rokoch a na škole boli umelci, ktorí boli svojho času zakázaní. Kým sa po revolúcii naštartovala ich kariéra, tak boli učiteľmi.  Riešili s nami umenie, nie známky. Veľmi to pomáhalo našej kreativite.

Kde po neobľúbenej základnej škole a grafickej priemyslovke nastal ten zlom a stal si sa ty sám pedagógom?
Nebol to plán. Chcel som študovať propagáciu, ale tam ma nezobrali. Šiel som na chemicko-technologickú, ktorú som po dvoch semestroch vzdal. Vtedy mi starý otec spomenul pedagogickú fakultu, tak som to skúsil.

Zaujalo ťa štúdium sociálnej pedagogiky hneď od začiatku?
Škola nám dávala veľa slobody, pedagógovia mali priateľský prístup, netlačili na výkon. Mali sme skôr veľa materiálov na čítanie a to mi vyhovovalo, pretože som popri tom stíhal tancovať v Lúčnici. To bola vtedy moja priorita.

Po škole si tri roky pracoval v polepšovni. Aké to tam bolo?
Dobré. Práve táto skúsenosť ma najviac formovala pri rozhodovaní sa, čo by som v živote chcel  robiť. Začiatky však neboli jednoduché. Po troch mesiacoch som bol pripravený odísť. Zistil som, že všetky prednášky a prečítaná odborná literatúra mi je pri práci so skupinou delikventných mladých chlapcov nanič.  Mal som pocit, že tým deťom svojou neschopnosťou viac ubližujem ako pomáham.

Ako?
Nebol som schopný zvládať každodenné situácie. Prišiel som do polepšovne nabitý humanistickými teóriami, ako sa deti nesmú biť, nesmie sa na ne kričať, treba ich akceptovať a dať im priestor. Ale to prostredie bolo represívne. Videl som niektorých kolegov ako chlapcov fackajú. A po troch mesiacoch som zistil, že aj ja už na nich kričím, som nervózny a robím veci, ktoré som odmietal vo výchove mojich rodičov či učiteľov. Ja som to robiť nechcel, vedel som, že tým im nepomáham. Dokázal som to zmeniť vďaka skúsenejšiemu kolegovi, ktorý mi bol pridelený ako sprevádzajúci pedagóg, dobrým kolegyniam na smene a vďaka absolvovaniu dlhodobého terapeutickému výcviku SUR v Prahe.

Naučili ťa krotiť tvoje reakcie?
Nie, pochopil som z čoho pramenia.

Z čoho?
Najčastejšie sú to nespracované skúsenosti z detstva. Keď sme v stresových situáciách, často siahame po vzorcoch správania, ktoré si vytvoríme počas prvých šiestich rokov života. Nebol som schopný oddeliť seba od tých detí a pozerať sa na ne nezaujato bez toho, aby sa to premietalo do mojej sebaúcty.

Aké boli najčastejšie dôvody, pre ktoré boli deti v polepšovni?
ADHD, poruchy učenia, nevedeli si s ich správaním doma ani v škole rady. Ôsmi z desiatich boli z nestabilného výchovného prostredia, prežívali ťažké obdobie puberty a ani v škole sa nestretli s veľkým porozumením.

A dajú sa deti polepšiť?
Deti sa dajú polepšiť vždy, horšie je to s dospelými. Oni sú v týchto zariadeniach väčšinou aj tak hlavne pre problémy rodičov a nie pre svoje. Celý systém terapeutickej komunity pomáha deťom zvládnuť ich ťažké životné situácie ale oni pramenia často z rodiny. A veľký podiel na prehlbovaní týchto ťažkostí má aj súčasné nastavenie väčšiny škôl.

Prečo?
Dieťa sa vo svojej rodine nejako naučí fungovať, nech už je akékoľvek. Ale keď potom príde do školy, tak tá namiesto toho, aby ho podržala, to ešte viac vyhrotí. Deti sa často nevedia vysporiadať s tlakom školy, pretože sa v prvom rade musia vyrovnať s tlakom z rodinného prostredia. Známky, testy, domáce úlohy, napredovanie – pre nich je to v danej chvíli nepodstatné.

V poslednom čase sa veľa zaoberáš témou slobody na školách. Koľko slobody môžeme deťom v škole dať?
Toľko, koľko potrebujú na to, aby sa stali samostatnými ľuďmi. Uprednostňujem však slovo autonómia. Dieťa vojde do školy a má určené miesto v šatni, má určenú triedu, spolužiakov, lavicu, učiteľov, program, kedy bude odpovedať, kedy bude písomka, kedy sa bude čo učiť, kedy sa môže najesť, napiť, postaviť, či môže učiteľovi povedať, že je nespokojné s jeho výučbou. Všetko v jeho živote je nastavené a naplánované. Našťastie už máme školy, ktoré sa to snažia robiť inak, ale kultúra bežnej školy je veľmi neautonómna a plná kontroly.

Prečo je to tak?
Učitelia a rodičia sa veľmi boja dať deťom autonómiu – dôverovať im. Myslia si, že keď deťom dovolia prejavovať sa, tak stratia kontrolu a všetko sa im rozpadne. To, čo často vidia, je reakcia detí na všetky nimi nastavené represívne opatrenia. Keď dieťa v škole spútaš a potom mu tie putá povolíš alebo ho nebodaj úplne odpútaš, je prirodzené, že si to začne maximálne užívať. Samozrejme, intenzita a čas trvania tohto užívania je priamo závislá od toho, ako dlho bolo dieťa spútané.  Učitelia to často čítajú ako dôkaz toho, že deti sa nechcú učiť,  sú lenivé a zlé.  A dôverovať im je nebezpečné. Ale dieťa len ventiluje túto dlhotrvajúcu nedôveru zo strany dospelých. Učitelia majú strach, že keď deti nebudú zvládať, budú sa cítiť nekompetentní a nič ich nenaučia. A napriek tomu, že môžu vidieť, aké výsledky dosahujú naši žiaci v medzinárodných meraniach, nedokážu zmeniť svoj spôsob uvažovania a prístup k svojim žiakom.

Čo by mali teda školy robiť inak?
Mali by vytvárať prostredia, v ktorom sa budú môcť deti učiť. Teraz ich všetkých učíme učiť sa rovnako. Čím ich vlastne odúčame učiť sa prirodzene. Kto učí dieťa do troch rokov chodiť, či rozprávať? Kreslíme im graf ako sa má cez kolienko postaviť a čo má robiť, keď spadne? Alebo mu prerozprávame text z nejakej učebnice o chodení  a ono si to zapíše do zošita? Nie. Dieťa sa to naučí úplne samo. Jediné, čo potrebuje je mať okolo seba prirodzené prostredie, ktoré mu umožní učiť sa. Náš systém výchovy a vzdelávania robí z detí ľudí, ktorí sa celý život snažia stať niekým a niečo dosiahnuť. Pričom im nikdy neumožní zistiť, akí sú a že niekým sú už dávno.

Ako by to mali robiť?
Mali by sme deťom pomôcť zistiť, čo ich robí šťastnými a spokojnými. Nech vedia uspokojovať svoje potreby tak, aby neubližovali druhým, aby žili aktívne v komunite a vo fungujúcich vzťahoch, cítili sa užitoční a robili niečo, čo im dáva zmysel. Aký zmysel má pre človeka sedieť v kancelárii a robiť výplaty pre ľudí na druhom konci sveta?

Kde sú hranice slobody v škole?
Stačí, ak sloboda pôjde ruka v ruke so zodpovednosťou. Tej sa učíme cez prejavy dôvery. Je potrebné viesť deti k rešpektujúcej komunikácii a pochopeniu, kedy je už moje správanie zraňujúce. Je dobré, keď deti spoluvytvárajú školské pravidlá a vlastne celé prostredie školy.

Mal by byť učiteľ pre deti kamarát?
Má byť sprievodca. Teda človek, ktorý im dokáže poradiť - nasmerovať, keď si radu, či nasmerovanie pýtajú.

Ako v takomto slobodnom svete prebieha hodnotenie?
Skúsim uviesť ako príklad test z matematiky. Dieťa si povie, že už sa cíti pripravené a chce písať test. Učiteľ mu môže po skontrolovaní vyznačiť chyby a napísať na písomku: "ešte nie" alebo "ešte si na ceste". Žiak si to skúsi sám opraviť, prípadne požiada o pomoc učiteľa či iného žiaka. Alebo ak dieťa test zvládlo, môže mu naň učiteľ napísať: "už áno", "dorazil si do cieľa".  Žiak vie, že to učivo zvládol. Pričom toto je len jedna z mnohých už známych a odskúšaných možností spätnej väzby.

Mali by byť deti poslušné?
Ja neviem, čo sa tým myslí. Veľa rodičov aj učiteľov používa frázu: "dieťa neposlúcha". Keby sme to brali doslovne, tak by malo byť schopné počuť a porozumieť tomu, čo mu niekto hovorí. Ak toho nie je schopné, možno mu odovzdávame informácie nesprávnym spôsobom. Vtedy to ale nie je problém dieťaťa, ale nás.

Alebo ho to nezaujíma, tak vypne prijímanie...
Najčastejšie sa prirodzený záujem vypína okolo tretieho roka života, keď dieťa ovládne svoju reč a začne sa veľa vypytovať. Rodičia na to nedokážu reagovať a lezie im to na nervy. Preto začnú používať rôzne ironizácie v štýle "lebo medveď", alebo "prečo sa stále pýtaš prečo". Čím dieťa často zhadzujú a dávajú mu nejasnú spätnú väzbu, ktorá ho zneisťuje. Potom si povie, "aha, keď sa takto pýtam, tak sa cítim zle".  Tak sa prestane pýtať a diskutovať s nami. Dieťa by inak malo stále záujem s nami komunikovať, pretože v tomto veku sme my jeho prístup k informáciám.