Autor: Naďa Urbanová
Alexis študoval na pedagogických fakultách v Českej republike, v Anglicku a vo Francúzsku. Vo všetkých troch krajinách si vyskúšal aj učiteľské povolanie. Momentálne popri učení pôsobí aj v programe Učiteľ naživo. Verí, že máme dostatok kvalitných ľudí na výkon učiteľského povolania, musíme sa však v ich príprave viac zameriavať na prax a jej reflexiu.
|
Alexis Katakalidis (31) študoval tri roky odbor angličtina – francúzština na Pedagogickej fakulte v Prahe, rok v Paríži na vzdelávacom inštitúte a rok v Londýne. V Londýne si urobil pedagogický diplom PGCE a v Edinburgu získal magisterský titul z pedagogiky. Učil na základných aj stredných školách vo Francúzsku aj v Anglicku. Momentálne učí na gymnáziu v Prahe a je sprievodcom v programe Učiteľ naživo. |
Aká bola motivácia na vznik programu Učiteľ naživo?
Prispieť k skvalitneniu vzdelávania. Všetky vedecké práce (ako príklad môžem uviesť Lindu Darling-Hammondovú a jej How Teacher Education Matters) ukazujú, že najefektívnejšie sa zlepšuje vzdelávanie cez skvalitnenie učiteľov. A najjednoduchšie to je robiť so začínajúcimi učiteľmi. Preto sme si vybrali túto cestu – veríme, že je najlepšia.
|
Učiteľ naživo je dvojročný výcvikový program pre budúcich učiteľov v rozsahu 750 hodín. Je určený absolventom vysokých škôl, ktorí chcú učiť na 2. stupni základných škôl alebo na strednej škole, majú titul Mgr. alebo Ing., ale chýba im pedagogické vzdelanie a skúsenosti. Zameriava sa najmä na rozvoj osobnosti a prax. Vznikol v roku 2016, má 35 absolventov a aktuálne 70 študentov. Každá skupina zložená z cca 30 študentov má dvoch sprievodcov a viacerých externých prednášateľov na konkrétne témy. Sprievodca sprevádza skupinu študentov celým programom, vyučuje vybrané predmety, prináša podnety a spätnú väzbu. |
Kto sú vaši študenti?
Povedal by som, že Idealisti. V tom najlepšom možnom význame. Nie je im ľahostajné prostredie, v ktorom žijú a považujú učenie za prostriedok, ako ho zveľaďovať. Máme tu ITčkárov, architektov, novinárov, podnikateľov, vedcov. Často sú to ľudia, ktorí svoju profesiu vykonávali už niekoľko rokov a teraz chcú skúsenosti odovzdávať ďalej.
Ponúkate program pre tých, ktorí si potrebujú urobiť pedagogické minimum na to, aby mohli učiť. Mali ste účastníkov aj z pedagogických fakúlt, ktorí túto požiadavku formálne spĺňajú?
Mali. Niektorí si totiž uvedomujú, že ju spĺňajú len formálne. Pedagogické fakulty spravidla dobre pripravia študentov v odborovej didaktike, ale množstvo praxe je nedostatočné. Zároveň je nedostatočné aj vzdelávanie v tom, ako riešiť dennodenné záležitosti – hodnotenie žiakov, riešenie konfliktov, ako zaujať a pod.
Koľkí z vašich absolventov aj učia?
Doteraz máme 35 absolventov a asi tri štvrtiny z nich učia.
Podarí sa program ukončiť všetkým, čo sa do toho pustia?
Štúdium neukončili traja študenti. Náš výcvik je časov náročný a nevedeli si to zladiť s ostatnými povinnosťami. Jeden študent skončil, pretože si po troch mesiacoch uvedomil, že učiteľstvo nie je pre neho vhodné. Toto považujem za jednu z výhod nášho programu.
Ako to myslíte?
Mal som kolegyňu v škole, ktorá chodila 5 rokov na pedagogickú fakultu. Keď potom začala učiť, po dvoch mesiacoch zistila, že to nechce robiť. Ako je možné, že niekto chodí päť rokov na vysokú školu a celý čas nezistí, že nie je pre neho vhodná?
Poznáte odpoveď?
Podľa mňa je to nedostatkom praxe na vysokej škole. Môže sa stať, že študenti za 5 rokov štúdia neodučia viac ako 40 hodín priamej výuky – samozrejme, je to spojené s tým, že zabezpečiť študentom prax je finančne a časovo náročné. U nás, v Učiteľovi naživo, študenti odučia 120 hodín za dva roky. V Anglicku som popri štúdiu odučil 160 hodín.
To hovoríme o kvantite. Ako ale dosiahnuť, aby tá prax bol aj kvalitná?
Najdôležitejšie podľa mňa je mať priestor na učenie a následne dostať reflexiu. Po každej odučenej hodine by sa mal študent s učiteľom zamýšľať, prečo niektoré veci fungovali a niektoré nie. Často sa stáva, že ak deti v triede nevenujú učiteľovi pozornosť, vyvodí si z toho záver, že musí byť na ne prísnejší. Skôr by si ale mal klásť otázky typu – bola hodina pre nich dostatočne zaujímavá? Nebola príliš náročná alebo naopak jednoduchá? Bolo im jasné, o čo nám na tej hodine ide? Ak učiteľ nenájde pravý dôvod, bude robiť nesprávne kroky a nezlepší situáciu v triede.
Pomáha aj plánovanie hodiny vopred?
Určite. Začínajúci učitelia sú práve z prípravy často frustrovaní. Na 45 minút sa pripravujú pokojne aj niekoľko hodín. Je skvelé, keď skúsení učitelia, ktorí už majú tento proces zautomatizovaný, vedia študentom pomôcť. Ukážu im, ako premýšľajú, ako prepájajú učivo s kompetenciami, aké množstvo naplánovať na jednu hodinu či ako danú látku prebrať zaujímavo. Toto všetko pomáha študentom pedagogických fakúlt v procese učenia sa vyučovať.
Veľa teda závisí od toho, k akému učiteľovi sa na prax dostanete...
To je podľa mňa kľúčové. Naši sprevádzajúci učitelia si najviac chvália to, koľko nových podnetov prinášajú študenti. Ale na to musia byť otvorení a mať odvahu skúšať nové veci. Predstavte si situáciu – ste učiteľ, roky učíte istým spôsobom, vyhovuje to vám a máte pocit, že aj študentom. Zrazu príde študent vysokej školy a povie, že by bolo lepšie to robiť inak. Keď mu k tomu dáte priestor, a ešte to na konci spolu dobre zreflektujete, odviedli ste podľa mňa dobrú prácu.
Prax teda pomáha zistiť, že sa na to nehodím, môže mať aj opačný účinok - namotivovať ma byť dobrým učiteľom?
To nemôže nič iné, len prax. Najkrajšie na práci učiteľa sú okamihy, keď žiak, ktorý nemal chuť sa učiť, sa zrazu učí, príde za vami a povie, že prvýkrát v živote ho bavila hodina alebo že si niečo bude navždy pamätať. Vtedy pochopíte, aká krásna môže tá profesia byť. Bez týchto zážitkov nemôžeme študentov namotivovať, aby chceli byť učiteľmi.
Okrem množstva praxe sú pedagogické fakulty kvalitné?
Mal som spolužiakov v Anglicku, ktorí nešli učiť, ale napriek tomu boli vďační za vzdelanie, ktoré na pedagogickej fakulte dostali. Naučili sa plánovať si prácu, komunikovať, manažovať čas. Toto všetko musí učiteľ ovládať na vysokej úrovni. Ale ja si nie som istý, že sa naše vysoké školy tomu dostatočne venujú. Myslím si, že by nám to pomohlo aj v hrdosti na učiteľské povolanie. Každý by vedel, že absolvent štúdia prešiel naozaj náročným programom.
Aký je najväčší rozdiel medzi školami v ČR a v Anglicku?
V Anglicku neustále dostávate spätnú väzbu na svoju prácu. Keď som tam bol začínajúci učiteľ, tak na mojich hodinách boli kolegovia minimálne dvakrát mesačne. V ďalšom roku minimálne raz do mesiaca. Zároveň máte možnosť požiadať, aby niekto prišiel natočiť vašu hodinu a dal vám spätnú väzbu. Vyberiete si kolegu, ktorý je najlepší v tom, v čom si nie ste istý a v čom sa chcete zlepšiť. U nás sú riaditelia tak zavalení administratívou, že majú málo času na hospitáciu. A zároveň nie je u nás veľmi zvykom, aby sa na seba chodili pozerať kolegovia navzájom. Toto je jedna z kľúčových vecí, ktoré potrebujeme zmeniť.