Autor: Naďa Urbanová
„Každý deň chodím pol hodiny pešo aj s malými súrodencami, aby sme prišli k najbližšej autobusovej zastávke. Odveziem sa asi 20 minút a potom ešte idem pešo zo zastávky do školy. No a poobede ma, samozrejme, čaká to isté. Každý deň. V zime, v daždi, v horúčave.“ Aká krajina vám napadne pri takomto opise dennodennej cesty do školy? Je to bližšie, ako by ste tipovali – Európska únia v 21. storočí, Slovensko, okres Veľký Krtíš.
Erika, Dušana a Bianka sú tri študentky Strednej odbornej školy vo Veľkom Krtíši, ktoré sa rozhodli vziať situáciu do vlastných rúk a pokúšajú sa vyriešiť problém s dopravou v ich regióne. Chcú pomôcť nielen sebe, svojim súrodencom a spolužiakom, ale aj všetkým seniorom a ďalším ľuďom, ktorí nemajú vlastné auto. Kontaktovali starostov všetkých dotknutých obcí, SAD aj Banskobystrický samosprávny kraj. Problémom je zlý stav cesty, ktorý neumožňuje prejazd autobusov. Drahá oprava vozovky však nie je jedinou prekážkou. Pridaním ďalších dedín do trasy by sa predĺžil celkový čas cesty, autobus by tak nenadväzoval na prípoje v iných mestách a zvýšila by sa aj cena lístku. „Nevieme, či sa nám podarí zabezpečiť, aby aj cez naše obce chodil autobus. Ale nevzdávame sa. A pre prípad, že sa to nepodarí, rozmýšľame aj nad alternatívnymi riešeniami ako napríklad školský autobus či obecný sociálny taxík,“ hovoria študentky.
Svoj projekt prezentovali rovesníkom na 1. súkromnom gymnáziu v Bratislave. Tí len neveriacky krútili hlavami. Väčšinu z nich vozia rodičia autom priamo pred dvere školy. A preto ani len netušili, že na Slovensku môže mať ešte dnes niekto problém s dopravnou dostupnosťou. „Zdá sa, že detí s rovnakým problémom ako máme my, sú na Slovensku tisíce a že sme otvorili Pandorinu skrinku. Chceli by sme prispieť k systémovému riešeniu a následne ho ponúknuť aj iným regiónom s takýmto problémom,“ hovoria dievčatá.
Impulzom dievčat na riešenie situácie bola účasť v projekte s názvom Patrí politiky do školy? realizovaným Centrom pre európsku politiku (CEP). Do tohto druhého ročníka projektu sa zapojilo 10 slovenských a 12 ukrajinských škôl. „Stredoškoláci dostali zadanie pomenovať problém, ktorý ich najviac trápi. Niekto riešil životné prostredie, iný stav budovy školy či teplú stravu v škole. Škála bola naozaj široká,“ hovorí Kamil Sládek z CEPu a dopĺňa, „následne v trojčlenných tímoch hľadali riešenia a prezentovali ich pred spolužiakmi.“
Svoj projekt v Bratislave prezentovali aj študenti z Ukrajiny. Karyna a Miroslava hovorili o tom, prečo sa rozhodli vytvoriť HUB pre seba a svojich spolužiakov. „V našom meste Dovhe žije necelých 7.000 obyvateľov a do školy chodí 700 detí. Nezmestíme sa tam však a tak musíme chodiť na dve zmeny. Deti, ktoré chodia na poobednú zmenu, sú väčšinou celé doobedie samé doma, pretože rodičia sú v práci,“ odznieva v prezentácii. Chceli teda priestor, kde by sa mohli stretávať a zmysluplne tráviť spolu čas. Podarilo sa im do prenájmu získať zanedbanú miestnosť od mesta. Organizovali dobročinný jarmok, letné kiná či zber papiera, využili aj crowdfunding, aby nazbierali financie na rekonštrukciu priestoru a zariadenie HUBu. Oficiálne ho otvorili len pred mesiacom a už stihli zorganizovať lekcie informatiky či výstavu obrazov miestnych detí. Plánujú aj diskusie, komunitné stretnutia či lekcie cudzích jazykov (ak by mal niekto záujem dobrovoľnícky učiť slovenčinu, má skvelú príležitosť – v Dovhom žije slovenská komunita). „Pochopili sme, že politika nie je len to, čo sa deje v parlamentne. Nie sú oni a my. Všetci môžeme veci ovplyvňovať, všetci sme potrební.“
„Cieľom projektu je vychovávať aktívnych občanov. Je dôležité, aby sa študenti zaujímali o veci okolo seba a aby pochopili, že nemusia čakať, kým kompetentné inštitúcie začnú konať. O veľa vecí sa môžu postarať sami, prípadne byť impulzom pre naštartovanie riešenia. Dôležité boli aj skúsenosti, ktoré študenti nadobudli pri kontakte s úradmi. Začali sa zamýšľať, na čo nám úradníci sú a kto komu vlastne slúži,“ povedal Martin Kríž, spoluorganizátor projektu.
