Autor: Naďa Urbanová
Keď sa Silvia začala na strednej škole ulievať len preto, aby mohla cvičiť, pochopila, že šport je jej poslaním. Zároveň verí, že ak vybuduje u detí lásku k pohybu, môže zmeniť k lepšiemu celý ich život. Nelipne na výsledkoch a tabuľkách, skôr sa snaží deti motivovať a vysvetliť im, prečo je zdravý pohyb pre ne dôležitý.
|
|
Ako si spomínaš na tvoje hodiny telesnej výchovy?
Mne na strednej škole chýbala plnohodnotná telesná. A tak, aby som mohla cvičiť a plávať, chodila som poza školu. Už vtedy som si hovorila, aké by to bolo super, keby to mohlo byť súčasťou vyučovania. Ale aby som to uviedla na správnu mieru, nikdy som sa neulievala, nevynechala som žiadnu písomku a mala som dobré známky. Cieľom nebolo nebyť na vyučovaní, mne len chýbal šport.
Ako ti teda po takýchto skúsenostiach zo školy napadlo, že budeš učiteľkou telesnej výchovy?
Vo vedľajšej triede mali triedneho telocvikára a on bol pre mňa super týpek. Bol viac náš kamarát a sprievodca, nedával nám len príkazy, ale mohli sme sa s ním o čomkoľvek porozprávať. On a môj vzťah k športu rozhodli. Zároveň som chcela dávať niečo deťom do života. Dúfala som, že keď sa budú cítiť dobre, spomenú si, ako im v tom pomohla aj telesná výchova a učiteľka, ktorá ich naviedla k zdravému pohybu.
V triede máš asi väčšinou pár žiakov, ktorým ide úplne všetko, pár, ktorým nejde takmer nič a potom väčšinu, ktorej niečo ide lepšie, niečo horšie. Ako sa dá s takou skupinou pracovať tak, aby to všetkých bavilo a každý napredoval?
Pre mňa je najdôležitejšie vytvoriť si s nimi najprv vzťah a vysvetliť im, že napredovanie v športe prichádza postupne a nie vždy jednoducho. Zároveň veľmi pomáha, že športujem s nimi. Nestojím a nečakám, kým si odbehnú kolečko. Bežím s nimi a oni vidia, že ma to baví. Úplne inak berú, keď sa spolu s nimi hrám na nahánačku ako keď im poviem, choďte sa v rámci rozcvičky rozbehať. Sú to ešte deti, nie vždy majú jasno v tom, čo chcú a tak sa ich snažím aj takto motivovať.
Ako si vytváraš vzťah?
Snažím sa ich spoznať. Na začiatku sa veľa rozprávame o tom, kto čo má rád, ale aj z čoho majú strach, či mali nejaké úrazy alebo zlé skúsenosti. Ak napríklad niekto zažil horší pád a stále má z toho traumu, nebudem lipnúť na tom, aby skákal cez kozu. Alebo ho ubezpečím, že som celý čas tam a dám mu dostatočný pocit bezpečia. A po každej hodine si robíme spoločné zhrnutie – pýtam sa ich, čo sa naučili, či ich to bavilo, či majú pocit, že sa niekam posunuli.
Máš v triede aj žiačky, ktoré sa venujú športu profesionálne? Ako s nimi pracuješ?
Osvedčilo sa mi, zapájať ich do role pomocného učiteľa. Nechám ich, aby ony spolužiačkam veci vysvetlili, ukázali, skontrolovali. Nie je to pre ne vtedy stratená hodina, lebo by sme preberali niečo, čo už dávno vedia. A zároveň to pomáha, keď preberáme niečo, v čom naopak nie sú také dobré ako niekto iný. Ľahšie vtedy príjmu radu od inej spolužiačky, lebo si pamätajú, ako tie rady rozdávali ony. Učia sa tak vzájomnému rešpektu, pomoci a tiež pochopeniu, že nemôžeme byť všetci rovnako dobrí vo všetkom.
Preberáte aj teóriu?
Áno. Chcem, aby telo a jeho pohyb vnímali ako celok. Nechcem im len povedať, dnes robíme kotúľ a zajtra dvanásťminútovku bez toho, aby rozumeli, prečo je to dôležité, ako to nadväzuje na iné veci, ktoré robíme a kam nás to má posunúť. Zároveň chcem, aby videli aj prepojenie na bežný život mimo hodín telocviku. Každý občas beží na autobus či nesie ťažkú tašku. Ak sa však nevieme hýbať správne, môžu nám už aj takéto základné pohyby uškodiť.
Ako si overuješ, že to pochopili?
Nechávam ich, aby si navzájom veci vysvetľovali a kontrolovali sa pri pohyboch. Jedna robí napríklad brušáky a druhá hodnotí, či to robí správne alebo nie. Z toho vidím, či vedia ako má daný pohyb vyzerať.
Používaš pri hodnotení výkonnostné tabuľky?
Pre mňa je dôležitejšie hodnotiť motiváciu a snahu. Napríklad ak na začiatku žiak nevie vystreliť loptu na kôš a počas hodín sa to naučí, je to veľký pokrok. A nevadí, že ten kôš nedá. Veď ani profesionálni basketbalisti ho nedajú vždy. Nie všetci máme rovnaké nadanie na šport, ale snahu a chuť môžeme mať všetci.
S akými problémami sa najčastejšie stretávaš?
Zlé držanie tela, to riešime veľmi často. Ak ich neviem inak namotivovať na posilňovanie chrbta, poviem im, že pevný vystretý chrbát budú potrebovať pre chôdzu v topánkach na opätku. (smiech) Vyzerá to malicherne, ale aj pri tomto si uvedomujú, že silu a kondíciu potrebujeme, aj keď nie sme profesionálni športovci.
Čo je podľa teba hlavným cieľom telesnej výchovy?
Vytvoriť základ pre zdravý pohyb a celoživotný vzťah k športu. K tomu je však potrebná aj výpomoc zo strany rodičov. Veľa rodičov je nastavených tak, že telesná výchova nie je dôležitá. Očakávajú dobré známky z iných predmetov, ale na telesnej im nezáleží. To, samozrejme, ovplyvňuje vzťah detí k nej. Pritom už dávno vieme, že pohyb neovplyvňuje len našu fyzickú, ale aj mentálnu kondíciu. A ešte princíp fair play. Aby aj telesná výchova prispela k tomu, že z nich vyrastú dobrí ľudia.
A potom je druhý extrém – rodičia, ktorí chcú za každú cenu mať doma profesionálneho športovca...
Áno, mám aj deti, ktoré sú „prekrúžkované“. Chodia na tanec, gymnastiku, volejbal. A ešte aj spev a jazyky. Je to pre ne veľmi náročné a vidím, ako by si potrebovali oddýchnuť. Toto môže mať úplne opačný efekt ako rodičia chcú – môžu deťom šport na celý život znechutiť.
Spomínala si fair play, šport ale prispieva aj k súťaživosti a porovnávaniu.
Šport ide ruka v ruke so súťaživosťou a dravosťou. Čo nie je zlé, ak to má správnu mieru. Posúva nás to dopredu. Je na nás, pedagógoch a tréneroch vysvetliť im, že niekedy si na výsledky musíme počkať dlhšie, tvrdo na nich pracovať a že budeme mať v živote lepšie a horšie dni. Rozvíja však aj tímovú spoluprácu, zodpovednosť či vytrvalosť. Šport je naozaj veľmi komplexný a mal by mať svoje miesto v živote každého.
