Práca v tíme je v našich triedach takmer nemožná

Práca v tíme je v našich triedach takmer nemožná

Väčšina našich škôl sídli v desaťročia starých budovách, ktoré nevyhovujú dnešným potrebám. Zakrývame to maľovaním stien či výmenou podlahy, ktoré môžu trošku vylepšiť prvý dojem, ale nemajú zásadný vplyv na to, ako sa v škole žiaci cítia a aké podmienky na vzdelávanie tam majú. Richard Murgaš vyhral architektonické ceny za návrhy materskej aj základnej školy. A tak sme sa s ním porozprávali, ako by mali vyzerať, aby sa z nich stali miesta, kam sa deti vracajú naozaj rady.       

Foto titulky: Tomas Manina

Autor: Naďa Urbanová

Richard Murgaš vyštudoval architektúru na STU, praxoval v rôznych ateliéroch, zároveň však hneď od skončenia školy budoval aj vlastný.

V roku 2017 vyhral za návrh Materskej školy Guliver v Banskej Štiavnici niekoľko prestížnych architektonických cien, vrátane Ceny Dušana Jurkoviča a ceny CE.ZA.AR. Neskôr navrhli priestory aj pre ZŠ Guliver, ktorá bola otvorená v septembri tohto roka, a tiež hneď vyhrala CE.ZA.ARa.

Užíva si, keď môže manuálne pracovať a tvrdí, že kde nepomôže sila, pomôže ešte väčšia sila. Obľubuje hory, na pešo aj na bicykli, a cestovanie po Stredomorí.

 

Ako by mala vyzerať škola zodpovedajúca potrebám vzdelávania v 21. storočí?

Na školu sa pozerám ako na dve nerozdeliteľné časti. Jedna časť je priestor - budova, ktorá vytvára možnosti pre časť druhú. Tou je jej prevádzka, vzdelávací proces, deti a učitelia. Dobrá škola vie fungovať aj bez dokonalej budovy a dokonalá budova môže hostiť priemernú školu. Verím však, že možnosti, ktoré poskytuje progresívna budova, vie kompetentný učiteľský tím premeniť na nadštandardnú školskú prevádzku. Dôležitý je vyhovujúci koncept, ktorý navrhne architekt v komunikácii s budúcimi užívateľmi.

Aký koncept je vyhovujúci?

Mnoho škôl funguje v agónii, v dávno vyčerpanej fyzickej schránke školy, ktorej pravidelná obnova sa dá poznať iba na počte vykonaných náterov stien a výmene linolea na podlahe. Budova školy má v prvom rade dávať možnosti. Malo by sa v nej dať kvalitne učiť a kvalitne žiť.

A potom je tu definícia „krásna“, keď škola nie je iba zhlukom potrebných priestorov, ale jej architektonický výraz dokáže vyvolať pozitívnu emóciu. Či už cez tvar stavby, použité materiály, expresívne výrazové prostriedky interiéru alebo veselé nábytkové vybavenie. Užívateľ si k nej dokáže vytvoriť vzťah, budova získa identitu. Verím, že do takej stavby sa deti budú rady vracať.

Popri vzdelávacom proces sa v škole formujú aj vzťahy. Ako vieme architektúrou podporiť rozvoj sociálnych zručností, budovania kolektívu a tímovej práce?

Vytvoriť podmienky pre prácu v tíme je pri štandardnej koncepcii našich tried náročné, až nemožné. Tímová práca vyžaduje flexibilný priestor, ktorý sa dokáže podľa potreby deliť alebo spájať, resp. priestor, ktorý môže meniť svoju funkciu. Je zbytočné zónovať učebňu, keď trieda využíva iba jednu zónu súčasne, pretože priestorové pomery, alebo vnútorná akustika nedovoľuje paralelné využitie viacerých zón.

Dobrá mierka výukového priestoru, kvalitné vnútroklimatické a akustické pomery, možnosť deliť skupinu a využívať pre výuku viaceré priestory školy naraz urobia obrovský efekt. Druhou stranou mince je možnosť vybudovať rozsiahly učiteľský tím, ktorý takýto systém zvládne.

Ako hodnotíte architektúru, akú má väčšina našich škôl?

Architektúra novodobej základnej školy je komplexné pomenovanie. Vyjadruje spôsob zapojenia objektu do okolia, jeho architektonický výraz a koncepciu vnútorných priestorov. Nie je možné povedať, či naše školy majú dobrú, alebo zlú architektúru. Sú, rovnako ako ostatné stavby, svedkami doby a podmienok v ktorých vznikali. Od povojnových meštianskych škôl, budovaných možno opakovane, ale predsa len na mieru až po posledné školy vybudované z prefabrikovaných systémov.

Málokedy sa dá povedať, že by sa jednalo o pokrokové, alebo jedinečné stavby, aj keď určite medzi nimi také sú. Slúžili hlavne na pokrytie obrovského deficitu kapacít, na mestotvornosť, tvorbu podnetného prostredia alebo progresívne formy výuky sa prihliadalo menej. Súčasný stav je dôsledkom dožívania týchto existujúcich štruktúr a umelého predlžovania ich životnosti úpravami, ktoré majú minimálny efekt na progres formy výuky v nich.

Boli tieto faktory problémami v podstate od začiatku existencie tých budov?

Nemyslím si. Pohľad na spôsob výuky v školách sa predsa tiež v čase menil. Verím, že to, ako sa budovali školy v minulosti, malo svoje opodstatnenie a oporu vo vtedajších požiadavkách na formu výuky v nich.

Vďaka súčasnej vysokej životnej úrovni a informatizácii spoločnosti sa náhľad na formu a spôsob výuky mení a vyvíja rapídnym tempom. Prispôsobenie niektorých typov školských stavieb na súčasné požiadavky je mnohokrát nesplniteľné želanie. Napríklad, čím viac sa vyučovanie mení z frontálneho na tímovú spoluprácu, rastie požiadavka na plošnú výmeru učebne.

Škola môže znížiť počet žiakov v učebni, ale v globále si uberá zdroje na svoju prevádzku. Vôbec úvahy o zmene prostredia, ktoré má dopad na vyučovací proces, alebo vzťah učiteľa a žiaka sú veľkou nadstavbou, mnohé školy sa boria s elementárnymi problémami ako teplá voda na záchodoch, alebo chýbajúce žalúzie na oknách.

Dá sa aj takáto tradičná budova školy prestavať podľa potrieb dnešnej doby?

Každá súčasná škola sa dá v istej miere prispôsobiť požiadavkám doby. Väčšina našich škôl sa však k prerábkám stavia rovnako – menia okná, zatepľujú, maľujú steny. Áno, každá zmena prinesie efekt. Ale ak je prioritou podnetné prostredie vhodné na vzdelávanie 21. storočia, odporúčal by som sa viac zamerať na vytvorenie zón, aby mohli paralelne prebiehať rôzne skupinové práce, vytvorenie klastra resp. spoločného komunitného priestoru a tiež na kvalitný nábytok v triedach, ktorý rastie spolu s deťmi.

V roku 2016 ste navrhovali budovu materskej školy, ktorá vyhrala Národnú cenu za architektúru – Cenu Dušana Jurkoviča. Čo sa vám po rokoch fungovania škôlky ukázalo, ako správne riešenie a čo by ste už naopak urobili inak?

Pri návrhu škôlky som sa snažil vytvoriť univerzálne priestory so zaujímavými situáciami, ktoré budú dlhodobo, snáď až nadčasovo spĺňať požiadavky prevádzky. Potvrdilo sa mi, že deti majú rady otvorený priestor s prepojením do exteriéru, že rozmerné presklenia nemusia byť problémom, že toalety nemusia byť oddelené deliacimi stenami.

Pravdepodobne aj tu je súvisiaca legislatíva už prežitkom, ktorý v mnohom nepozná súčasný svetový trend. Mal som šťastie na pokrokových úradníkov, ktorí nám dovolili zlegalizovať škôlku aj bez splnenia archaických legislatívnych požiadaviek.

Ako architekt sa snažím principiálne limitovať sekundárne priestory. V prípade škôlky to sú sklady a kancelárie. S ohľadom na množstvo byrokratickej administratívy a potrebu uskladniť rôzne pomôcky a kulisy, by som týmto priestorom už dnes venoval väčšiu plochu.

Kde ste hľadali inšpiráciu? Sú aj na Slovensku alebo v okolitých krajinách školy, ktorými sa dá inšpirovať? Alebo ste museli cestovať ďalej?

Toho času sme na Slovensku nenašli inšpiráciu pre našu stavbu školy. Podnentné boli konzultácie s pedagógmi z Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde sme aj my vyrástli. Poskytli nám cenné skúsenosti a doporučili niektoré referenčné stavby v zahraničí. Prešli sme si niekoľko českých škôl a podarilo sa nám spoznať aj niekoľko škôl vo Fínsku. Zvyšok informácií sme čerpali z literatúry.

Čo je pre vás na priestoroch školy najdôležitejšie? Kde by ste neboli ochotný ustúpiť?

Je ťažké vypichnúť jeden dôležitý bod. Pri vytváraní koncepcie dbáme na to, aby priestory vytvárali jednotné dielo. Ale pre mňa sú dušou tej školy otvorené priestory podporujúce komunitné fungovanie, výborný kontakt medzi interiérom a exteriérom a flexibilné nábytkové zariadenie učební.

A čo tie „doplnkové“ priestory – jedáleň, telocvičňa, školský dvor...

Naša snaha je, aby tieto, prvoplánovo výsostne monofunkčné priestory dostali výraz, na aký sme zvyknutí z iných typov stavieb. Telocvičňa nie je pre nás iba telocvičňou, je to aj prednášková alebo spoločenská sála. Jedáleň je kantínou, spoločenským miestom s vonkajšou terasou. A školský dvor je malým námestím, kde si každý nájde svoje miesto, či už pri debate na spoločných lavičkách, pri futbale na spevnenom trávniku, pri zábave na obrovskej preliezke, alebo na karimatke v tieni vzrastlých stromov. Všetky priestory by mali ponúkať mnoho tvárí pre rozličné spôsoby ich využitia.

Dá sa vo všeobecnosti povedať, aký by mal byť priestor, aby sa tam deti cítili dobre? Líši sa v tomto škola od detskej izby, detského ihriska či detskej ordinácie? Alebo platia nejaké všeobecné princípy?

Mal by byť podnetný a odstraňovať zažité schémy vnímania jeho funkcií. Naša škola napríklad nemá chodby. Cieľavedome žiakom ponúkame voľne prístupné priestory klastra, knižnicu, bufet, športoviská alebo školský dvor. Voľnosť, akou môžu v areáli využívať ponúkané funkcie v nich pretvára obraz školy na miesto, kde vedia okrem učenia plnohodnotne tráviť voľný čas. Zo školy sa tak stáva miesto, kam sa vracajú naozaj rady.


Nezabudnite si prezrieť aj galériu k článku. Autorom prvých šiestich fotografií v poradí je Tomas Manina a autorom ďalších desiatich v poradí je DYNAMEET visual studio.

Komentáre