Prečo domáce úlohy vnímame ako záťaž pre deti aj rodičov?

Domáce úlohy patria medzi najdiskutovanejšie témy. Koľko ich má byť? V čom majú spočívať? Majú s nimi pomáhať aj rodičia? Môžu ich učitelia vyžadovať či hodnotiť? Nebolo by lepšie ich zrušiť? Odpovede sme hľadali v rozhovore s Máriou Rothensteinovou, riaditeľkou základnej školy v Bratislave.

Autor: Naďa Urbanová

Kde sú domáce úlohy a pravidlá k nim definované?

Priamo v legislatíve nie sú na Slovensku domáce úlohy zakotvené. Môžeme ich ale nájsť v interných dokumentoch škôl, napr. v školských alebo klasifikačných poriadkoch. V princípe sa domáca úloha v týchto dokumentoch definuje skôr z pohľadu, či má resp. nemá vplyv na hodnotenie a klasifikáciu dieťaťa alebo v nich nájdeme, že v niektorý deň (poznáme tzv. stredy bez domácich úloh) sa domáce úlohy nezadávajú. Každopádne, zadávanie domácej úlohy je viac-menej v kompetencii vyučujúceho, ktorý vyhodnocuje či a v akej forme, rozsahu domácu úlohu deťom zadá.

Môže učiteľ hodnotiť domáce úlohy známkou? Napr. zlá známka za veľa gramatických chýb v slohu alebo päťka za nevypracovanú úlohu.

Každá škola by mala mať dohodnutý spôsob, formy a stupne hodnotenia, ktoré majú byť komunikované deťom i rodičom/zákonným zástupcom. To znamená, že by malo byť jasné pred tým, ako dieťa dostáva akékoľvek zadanie, či už je to domáca úloha, test alebo práca na projekte, aké budú kritériá hodnotenia a čo sa v danom zadaní sleduje ako jeho splnenie/nesplnenie.

Viete povedať niečo k histórii domácich úloh? Kedy sme ich začali používať a prečo?

Tak to je náročná otázka. Priznám sa, že mi to ešte nenapadlo zisťovať. Sama som vyrastala v školskom systéme, ktorého boli domáce úlohy súčasťou. V podstate som to ako dieťa vnímala ako niečo, čo je potrebné urobiť.

Majú podľa vás opodstatnenie ešte aj dnes?

Na zadávanie úloh, či už domácich alebo akýchkoľvek iných, vplýva viacero faktorov. Počnúc spôsobom zadania, možnosťami dieťaťa, ako úlohu splniť, cez jeho podporu pri vypracovaní. Máme deti a rodičov, ktorí si domáce úlohy vyžadujú a chvália, tých, ktorí ich nemajú v láske a vnímajú ich ako záťaž, až po takých, ktorí by možno aj chceli, ale nemajú na to doma vhodné podmienky, a preto je pre nich náročné domácu úlohu vypracovať.

Z môjho pohľadu každá snaha o rozvíjanie dieťaťa založená na zmysluplnom a premyslenom zadaní úlohy, ktoré zohľadňuje možnosti ovplyvňujúce jej splnenie, je opodstatneným prvkom vo vzdelávaní a výchove.

Dá sa to nejak zovšeobecniť a povedať, pre koho úlohy sú užitočné a pre koho nie?

Mali by byť pre všetkých, ktorým sa zadávajú. A tiež aj pre zadávateľa. Aj pre neho by mali byť užitočné. Minimálne ako spätná väzba k tomu, o čo sa snaží, či už je to upevňovanie vedomostí alebo zručností.

Môžu s tým učitelia pracovať takto individuálne a dávať domáce úlohy len časti triedy? Ako by to bolo prijaté žiakmi a rodičmi?

Za mňa je to úplne v poriadku, ak majú deti zadávané úlohy aj individuálne, resp . diferencovane. Napríklad to môže byť kniha, ktorú číta celá trieda a vždy ju má jedno dieťa z triedy na nejaké obdobie. Za úlohu má prečítať ďalší príbeh, ktorý ostatným prerozpráva, a na ktorom môže potom vystavať vyučujúci aj ďalšie hodiny. Alebo tiež práca, ktorú majú deti za úlohu urobiť spoločne, dvaja, traja – napr. natočiť krátke video z okolia školy, odprezentovať ho.

Je to o tom, ako je úloha odkomunikovaná, aký má význam pre ich ďalší rozvoj, či má vyučujúci zmapované možnosti detí, či je jej splnenie reálne, koľko má dieťa času na jej vypracovanie atď.

Uvediem príklad, ktorý som čítala počas Vianoc na Facebooku: jedna mamička písala, aké úlohy dostalo jej dieťa a pýtala sa, či je to primerané alebo nie (SJ: 4 diktáty, čitateľský denník, pracovný zošit str. 31 – 33, opakovať vybrané slová, čítanka str. 48, MAT: prac. zošit str. 34 – 36, opakovať násobilku, naučiť sa násobilku č. 5, PRÍROD: opakovať všetko od začiatku roka, po prázdninách písomka). Aký z tohto máte pocit?

Úsmevný. V tomto prípade by som nechcela byť na mieste detí a rodičov. Sama som to tiež ako rodič zažila. Pravdepodobne tuším, čo za tým pani učiteľka mala a snažím sa vidieť jej dobrý úmysel, ale veľmi sa mi nedarí.

Napadá mi situácia, ktorú mi opisovala kamarátka, riaditeľka školy. Snažila sa, aby učitelia porozumeli tomu, ako môžu domáce úlohy zaťažiť dieťa a rodičov počas víkendov alebo prázdnin. Keďže dohováranie nepomáhalo, tak skúsila učenie skúsenosťou a zadala im pracovné úlohy najskôr na víkend, následne potom na prázdniny. Keď im na najbližšej porade chcela opätovne zadať pracovnú úlohu na víkend a začali sa proti tomu ohradzovať: „Veď sobota a nedeľa nie je pracovný deň a počas víkendu a prázdnin majú oddychovať, vypnúť, zrelaxovať...“, tak ich konfrontovala so zadávaním domácich úloh počas voľných dní deťom. Ako sama povedala, mala v tomto prípade približne 60 % úspešnosť.

Mne pri týchto témach napadá, že sa bavíme o „preberaní učiva“. Pomôžem si prof. Hejným, ktorý hovorí, že preberajú sa zemiaky a nie učivo. Ako keby najdôležitejším ukazovateľom bolo, koľko učiva sme s deťmi prešli a nie to, ako tomu rozumejú, ako to budú vedieť využiť v praxi a čo si z toho budú pamätať aj týždeň po písomke. Čím to je, že nedokážeme preniesť pozornosť učiteľov a aj rodičov z kvantity na kvalitu?

Najskôr by bolo potrebné zladiť sa v tom, čo kto vníma za slovami kvantita a kvalita. Ale ak sa na to pozerám veľmi zjednodušene, tak kvantita je pre nás, či už rodičov alebo učiteľov (aj deti) jednoduchšie merateľná, výsledok vidíme pomerne rýchlo, môžeme ju vyhodnotiť. „Naučte sa vybrané slová, v stredu vás vyskúšam. Vymenujte 4 národné parky na Slovensku. Vypočítajte týchto 8 príkladov na násobenie. Napíšte si poznámky a naučte sa. Nezabudnite si k tomu prejsť aj text v učebnici.“

Kvalita je niečo, čo nie je tak jednoducho „uchopiteľné“ a tiež je potrebné ju zadefinovať. Vyžaduje si to viac práce, zamýšľania sa nad tým, akým spôsobom ju chceme u detí dosahovať, aké zručnosti chceme u nich rozvíjať, aké hodnoty im chceme vštepovať. A to nás stojí veľa času, vzájomnej spolupráce, na ktorú zatiaľ nie sme mnohí zvyknutí a pripravení. Či už učitelia alebo rodičia.

Existuje aj skupina rodičov, ktorí riešia úlohy za svoje deti, prípadne im v tom veľmi výrazne pomáhajú. Napr. si pýtajú na internete rady ako vypočítať nejaký matematický príklad... toto je správny prístup?

Ťažko sa mi hovorí za skupinu rodičov, ktorí riešia úlohy za svoje deti. Pravdepodobne to robia v najlepšej viere, že im pomáhajú. Sama svojim deťom pomáham pri úlohách, ak si s nimi nevedia dať rady. Vždy ide o mieru, spôsob. Skôr by sme mali poznať odpovede na otázky: Ako je možné, že domácu úlohu nedokážu urobiť bez ich pomoci? Neporozumeli zadaniu, nemajú dostatočné zručnosti/vedomosti/prostriedky na to, aby ju splnili? A ak ich nemajú, môžu prísť do školy a ísť za učiteľom/učiteľkou, aby mu/jej to povedali a našli u nich porozumenie a podporu? Alebo radšej urobíme úlohy za deti v dobrej viere, že sme dieťaťu pomohli a do školy ide s vypracovanou domácou úlohou...

Je takáto pomoc s riešením domácich úloh novodobá záležitosť, alebo je len viac viditeľná vďaka sociálnym sieťam? Čomu prospieva a naopak čomu škodí, ak rodič rieši úlohy, známky, frekvencie písomiek a pod? Nemalo by si to riešiť samo dieťa?

Sociálne siete sú pre mňa veľmi nešťastný nástroj komunikácie. Skôr by som sa zamerala na komunikáciu priamo s vyučujúcimi/školou.

Snažím sa premýšľať nad tým, čo sa ma pýtate, vzhľadom k tomu, či by si dieťa nemalo robiť úlohy samo. Sú výskumy, ktoré hovoria o tom, že aj spoločne strávený čas rodiča s dieťaťom pri domácich úlohách má veľký význam. Skôr ide o to, čo domácou úlohou sledujeme, keď ju deťom zadávame, a či nastalo u dieťaťa základné porozumenie v tom, čo má urobiť, či má na zadanú úlohu osvojené potrebné zručnosti, vedomosti, potrebné materiálne možnosti alebo klímu v rodine. Ak nie, je pravdepodobné, že domácu úlohu nesplní alebo ju za neho urobia rodičia alebo ju odpíše od spolužiaka.

Predstavme si hypotetickú situáciu, že by sa domáce úlohy od zajtra prestali v našich školách úplne používať. Videli by ste v tom nejaké riziko? Stalo by sa niečo zásadné?

Predstaviť si to viem, ale nedokážem úplne vyhodnotiť, aký by to malo dopad. Neviem, či máme k dispozícii prieskumy, ktoré sa touto témou zaoberajú. Skôr mi napadá, že otázka by nemala byť, či domáce úlohy áno alebo nie, ale zamyslenie sa nad tým, či plnia funkciu, ktorú im pripisujeme a prečo ich dávame. Ako je možné, že sme sa dostali do stavu, že ich nevnímame ako podporu pri vzdelávaní našich detí ale skôr záťaž či už pre ne alebo rodičov?

Ako by podľa vás mali deti tráviť poobedný čas po škole?

Podľa mňa by to mal byť hlavne čas strávený v bezpečí, čas venovaný aj práci, aj rodine, aj priateľom, aj sebe samému. V každom momente, ktorý prežívame sa „deje učenie“. Učenie o sebe, o svete, ľuďoch a prostredí okolo nás, o veciach, spoločnosti.