Vierka učí na Súkromnej základnej škole BellAmos v Martine. Do projektu ExpEdícia skús, skúmaj, spoznaj sa zapojila ako pilotujúca učiteľka vo februári 2017. V rozhovore približuje ako metodika ExpEdície zmenila jej hodiny, ako mení jej žiakov a jej vlastný pohľad na vzdelávanie detí z pohľadu jej 25 ročnej pedagogickej praxe.
Ktorý moment dnešnej hodiny o migrácii vtákov bol pre teba najsilnejší?
Úplne najviac sa mi páčilo, ako sa deti samé dopracovali k svojim poznatkom. Od poznávacích znakov sťahovavých vtákov, cez ich migračné trasy až po to, že sa nevracajú späť tými istými trasami. Opäť som si potvrdila, že deti toho vedia veľa a často si vedia samé vzájomne relevantne odpovedať na otázky.
Akú zmenu ti priniesla ExpEdícia v tvojom pracovnom živote?
(Smiech) Pamätám sa na večer, keď som sa vracala z prvého školenia v Piatrovej. Bola zima, vonku mínus 15, ja som na autobusovej zastávke skrehnutou rukou držala mobil a telefonovala kolegyni - konečne nejaké vzdelávanie, ktoré má zmysel! A práve toto prvotné nadšenie mi pomáha prekonávať aj niektoré náročnejšie momenty ExpEdície. Zháňanie pomôcok, materiálov, prírodnín, študovanie metodík. Možno od úplne prvého roku ako som začala učiť, som sa nepripravovala toľko ako teraz na tieto dvojhodinovky každý týždeň. Metodiky sú však veľmi dobre rozpracované, zrozumiteľné, pomôcky dostupné, takže presne vieš, čo máš použiť. Je to výborný pocit, keď ti hodina dobre dopadne.
V pilotáži projektu sa ukazuje ako najväčšia výzva pre učiteľov vedenie žiackych diskusií a s tým súvisiaca zručnosť manažovať čas na hodine. Ako sa ti darí udržať zmysluplný balans medzi týmito dvomi?
Aktivity, ktoré som realizovala počas posledných troch rokov viackrát, už zvládam bez problémov. Každú novú si musím dôkladne pozrieť, premyslieť, pripraviť materiál, pomôcky. Napriek tomu je to prvýkrát vždy náročné na čas. Vstupy od žiakov prichádzajú spontánne na hodine a treba s nimi pracovať. Na to sa nedá presne pripraviť a časovo to odhadnúť na minútu. Druhýkrát mám už lepšiu predstavu o tom, s čím deti prídu, čo v nich vzbudí najväčšiu zvedavosť, kde môže byť nejaký zádrheľ alebo názorová nezhoda. Sama to objavujem.
Ako na takéto vyučovanie reagujú tvoji žiaci?
Mám pocit, že deti to naozaj baví. Neberú to ako klasický predmet, kde sa klasicky skúša. Skôr ako niečo iné, kde sú aktívni a popri tom sa aj učia. Je to pre mňa obohacujúce poznanie. Keď sa ich opýtam na niečo, čo sme robili dávnejšie, veľmi často to vedia a spomenú. Akonáhle sa objavili prvé pokusy a experimenty, deti sa akčne pustili do práce. Napríklad, keď sme niečo pestovali. Pri aktivite o lesných plodoch boli nadšení z vrecúška, v ktorom mali len hmatom určovať, čo presne sa v ňom skrýva. To ich okamžite zaujalo. Vyslovene majú radi fyzické aktivity, rôzne modelové situácie a hry. Keď môžu niečo robiť a k niečomu sa dopracujú. Už menej ich baví zaznačovanie do grafov a tabuliek, ale to ich rovnako rozvíja v rozmýšľaní a učí systematickej práci. Okamžite ako majú nejakú aparatúru, pokus, majú niečo vysadiť, urobiť a dopracujú sa k výsledku, to ich motivuje. Po takýchto hodinách povedia, že „super, dnes sme sa niečo nové naučili“.
Ako to vyzeralo na začiatku, keď si piatakom predstavila ExpEdíciu a vyskúšali ste prvé aktivity?
Nebolo to jednoduché. Piataci neboli zvyknutí takto pracovať a rozmýšľať. Spočiatku boli v rozpakoch, nechápali, prečo sa na biológii venujeme problémom skupinovej práce, keď oni asi očakávali, že sa budeme rozprávať napríklad o srnke (smiech). Niektorí dokonca bojkotovali, že „s tým alebo s tou v skupine nie!“. Hodiny biológie a geografie si predstavovali ako hodiny, na ktorých učiteľ hovorí, oni počúvajú, robia si poznámky a potom sa rozprávajú o rôznych zvieratách, rastlinách, planéte, prípadne si občas pozrú nejaké video alebo urobia pokus. Dlho im trvalo, kým si zvykli na to, že im nepodávam všetky informácie ja a pokusy nerobím demonštračne. Naopak, že väčšinu času sa k poznatkom dopracujú sami vlastnou aktivitou a formulovaním myšlienok, postrehov a experimenty pripravujú a realizujú v dvojiciach alebo v skupinách. Samozrejme s mojou podporou a sprevádzaním.
Vrátim sa k žiackym diskusiám, ktoré tvoria dôležitú časť takéhoto vyučovania. V čom je to iné a na čo sa zameriavaš ty?
Piataci veľmi radi rozprávajú, delia sa o svoje zážitky a ExpEdícia im práve toto umožňuje. Nie však za každú cenu do vyčerpania úplne všetkých tém. To nie je cieľom. Napríklad deti sa často hlásia, jeden povie niečo, druhý má ten istý zážitok a aj tak to chce zopakovať. Spolu sa teda učíme, že keď niečo odznie, druhý to buď upresní inak alebo doplní niečo ďalšie. Kľúčom je nasmerovať tieto diskusie vždy k nejakej téme, otázke, problému, ktorý chceme skúmať. A toto som ich potrebovala naučiť.
Deti vo veľkej miere pracujú v skupinách. Spomenula si, že je to pre ne spočiatku výzva.
Áno, naučiť sa fungovať v skupine, vedieť akceptovať každého a pomôcť si - toto moji piataci spočiatku nevedeli. Deti už za ten čas medzi sebou zistili, kto je akým prínosom v skupine. V prvom momente nechcú spolupracovať s tými slabšími, pokiaľ ich nespája osobné priateľstvo. Zistia, kto sa rád ulieva a keď im dám možnosť vytvoriť si skupiny podľa seba, dajú sa dokopy tí silní. Vedia, že im to prinesie úspech. Niekedy ich nechám, lebo je to príležitosť pre každého prebrať iniciatívu v skupine. Inokedy skupiny vytvorím ja. Aj podľa náročnosti konkrétnej aktivity. Skupinová práca je výzva, ktorou sa treba prelúskať. V tomto som vďačná za postrehy Martina Kuruca z odborného tímu.
Učíš podľa týchto učebných materiálov každú hodinu?
Tento školský rok idem naplno podľa ExpEdície. No zistila som, že by som tam vložila niektoré klasicky spracované témy. Keď sme sa učili geografickú polohu, šírku, dĺžku, odučila som si tam jednu hodinu po svojom. Asi 80 percent času sa dá pokryť podľa ExpEdície všetko to, čo by mali piataci vedieť. Zvyšok by som ponechala z klasickej výučby. Niekedy deti odkážem aj na strany v klasickej učebnici alebo e-učebnici. Doma si to prečítajú a doplnia. Väčšinou tak urobím v prípadoch, kedy si nestihneme na hodine prejsť všetky druhy rastlín alebo živočíchov. Sú to veci, ktoré si dokážu bez problémov naštudovať z rôznych zdrojov aj samé. Napríklad v aktivite Nie je kapor ako pstruh deti objavujú ako súvisí tvar tela rýb s vodným prostredím, v ktorom sa nachádzajú. Detailne pozorovali tvar kapra a pstruha, no k ďalším druhom sme sa dostali len okrajovo.
Spomínaš pozorovanie. Vnímaš u detí posun v ich spôsobilostiach od začiatku roka? Toto sú roviny, ktoré sa na klasicky vedenom vyučovaní veľmi nerozvíjajú, pričom v inovovanom štátnom vzdelávacom programe sú uvedené ako výkonový štandard.
Piataci prídu s veľmi povrchným, rýchlym pozorovaním a porovnávaním. Na prvý pohľad niečo zistia, pričom si nevšímajú detaily. Postupne sa naučili, že je potrebné všímať si ich do podrobností. Napríklad pri zvínavke a žížiavke – stačilo, že jedna má inak tykadlá, inak nožičky a už je to iný druh. Na začiatku veľmi povrchne zakresľovali alebo skôr nezakresľovali dôležité rozlišovacie, poznávacie znaky. Teraz už vedia, že na detailoch záleží. Na toto sú výborné aktivity s dvojicami kartičiek s obrázkami podobných druhov, ktoré porovnávajú. Toto majú veľmi radi. Určite sa posunuli vo vyjadrovaní a v tvorbe hypotéz. Naučili sa klásť otázky, niečo predpokladať. Dokonca niekedy vedia sami navrhnúť nejaký postup. Minulú hodinu sme porovnávali ortofoto snímky máp tej istej lúky s väčším časovým odstupom. Nahlas rozmýšľali, že by takéto snímky vedeli získať použitím dronov. Asi pomáha, že sme už všeličo rozoberali a teraz s tým pracujú ďalej aj v nových situáciách.
Poskytuje ExpEdícia dobrý priestor pre žiakov, ktorým robí klasické vyučovanie zamerané na poznatky problém?
Určite áno. Niektorí, ktorí sú ešte takí hraví, sú aktívni v konštruovaní modelov. Potom však zabudnú, čo s tým majú ďalej robiť a láka ich hra. Postupne pracujeme na tom, aby sa zamerali na realizáciu experimentu. Niektorí sú veľmi dobrí v hľadaní rozdielov a porovnávaní napríklad dvojíc. Skupinová práca vytvára priestor pre aktívnu prácu pre väčší počet žiakov, nielen pre tých, ktorí sú vždy najrýchlejší.
Ako sa ti pracuje s našimi materiálmi, kde sa nerovnomerne striedajú aktivity biológie a geografie?
Páči sa mi tá prepojenosť. Na klasických hodinách je učivo izolované, učíme sa o srnkách, potom o vtákoch, potom o rastlinách. Lenže v bežnom živote nevidíš len srnku. V ExpEdícii už si všímaš aj to, aké je okolo nej prostredie, ako sa mení. Páči sa mi, že je tu biológia prepojená s geografiou, obohacuje to pohľad na preberané témy.
Ako to berú deti?
Podľa mojich skúsenosti veľmi dobre. Vedia si to lepšie prepojiť, rozšíriť. Nemajú žiadny problém prelaďovať. Aj dnes na aktivite Kam migrujú vtáky? sa pekne prelínala biologická téma sťahovavých a nesťahovavých vtákov s geografickými súradnicami migračných trás do zimoviska a naspäť. Deti už ani nevnímajú, či sa učíme biológiu alebo geografiu. Pýtajú sa na to len vtedy, ak sa chcú uistiť, kam sa započíta známka, ktorú dostali (smiech).
Máš pocit, že ExpEdícia nejakým spôsobom mení vzťah tvojich žiakov k prírode?
Často pozorujem, akoby sa vďaka týmto aktivitám deti lepšie vcítili do toho, ako príroda funguje. Napríklad to tej žaby, ktorá musí prechádzať cez cestu alebo na dnešnej hodine do migrujúcich vtákov, ktoré musia preletieť naozaj dlhú trasu. Piatak Samko po hodine o migrácii žiab prišiel na ďalšiu hodinu s nakresleným a do detailov prepracovaným návrhom siete podzemných tunelov, aby sa tým žabám pomohlo. Niekedy sa už hodina skončí a oni sa ešte na niečo opýtajú. Vidím, že im ostalo niečo vŕtať v hlavičkách.
Veľa sa hovorí o zmene roly učiteľa, ktorý má viesť deti tak, že si objavia svoje poznatky samé. Ako takýto moment vyzerá v tvojej triede?
Napríklad pri geografickej aktivite Činnosť vetra, kde v krabiciach simulovali eróziu a fénom fúkali do piesku. V jednej krabici bol len piesok, v druhej piesok, aj väčšie kamienky. Deti zistili, že keď položia kameň na piesok, nezabránia tým odnosu piesku tak, ako keď položia kameň pred piesok. Počas tejto aktivity porozumeli tomu, ako fungujú vetrolamy a bolo to pre nich úplné wow!.
Ako riešiš situácie, keď vám nejaký experiment nevyjde? Práca s chybou poskytuje dobrý priestor na diskusiu o dôvodoch, širšom kontexte...
Čo nám napríklad nevyšlo, bol experiment s indikátorom, ktorý mal dokázať spotrebu oxidu uhličitého pri vzorke, v ktorej bola vo vode rastlina. V druhej vzorke rastlina nebola. Ako naschvál však bolo v ten deň zamračené a svetlo nestačilo na to, aby za hodinu a pol prebehla fotosyntéza v dostatočnej miere. V diskusii sme sa potom rozprávali o vhodných podmienkach pre konkrétny experiment a dostali sme sa aj k tomu, že rastliny podobne ako ľudia, kyslík aj dýchajú.
Ako reagujú na ExpEdíciu rodičia? Zmena, ktorú prinášame, je veľká a vieme, že ako učitelia, tak aj deti si na ňu zvykajú niekoľko mesiacov.
Rodičov som oboznámila s ExpEdíciou hneď v septembri. Boli zvyknutí, že deti majú tradične učebnicu, z ktorej môžu doma dieťa pred písomkou vyskúšať a vidieť, čo sa má naučiť. Preto im vždy napíšem, že v pracovnom zošite ExpEdície sú dôležité závery a zhrnutie označené piktogramom v tvare žiarovky a niekedy k tomu pridám aj vybrané strany klasickej učebnice alebo e-učebnice. Za celý školský rok som nemala na ExpEdíciu jediný negatívny ohlas. Spoluprácu s rodičmi si pochvaľujem. Keď som nevedela zohnať jedlé gaštany, napísala som na Edupage. Na druhý deň mi ich štyri deti doniesli. Nevedela som zohnať čínske paličky, deti mi doniesli hneď dva druhy. Často pracujeme s krabicami – na geografii sme skúmali spomínanú eróziu spôsobenú vetrom alebo sme si zostavili v skupinách vlastný seizmograf. Už som pomíňala všetky moje krabice z domu, tak som poprosila rodičov. A teraz mám zásobu krabíc už aj na ďalší rok (smiech).
Čo v prípade, keď deti chýbajú? Funguje u vás napríklad rovesnícke učenie? Pomôžu v týchto situáciách deti, ktoré boli na hodine a majú záujem prerozprávať podstatu aktivity spolužiakom, ktorí chýbali?
Keď sú také aktivity, kde nie je veľa pomôcok, dokážu si ich deti zrealizovať aj samé doma. Keď chýbajú dvaja, traja žiaci, prejdem si s nimi aktivitu dodatočne napríklad počas techniky, kým ostatní pracujú na zadaní. Alebo poprosím niektorého zo spolužiakov, aby im to vysvetlil. Mám už overené, že si to vedia pekne povedať. Ak je niektoré dieťa dlhodobo choré, vďaka elektronickej žiackej knižke im dokážem vložiť oskenovaný list s prílohami a pomôckami a rodičom napíšem presné inštrukcie, čo majú pri ktorej úlohe urobiť.
Výzvou v prvom roku je podľa spätnej väzby od učiteľov aj vedenie detí k systematickému zaznamenávaniu svojich zistení do pracovných zošitov. Platí to aj u vás?
Určite deti k tomu musím viesť. Od začiatku im dôsledne kontrolujem, aby mali dobre napísané závery a zhrnutia. Aby vedeli, že toto je kľúčové. Vedia sa potom o to spoľahlivo oprieť aj neskôr, keď si opakujú, čomu sme sa venovali a pripravujú na test.
V úvode hodiny si nechala deti povedať, čomu ste sa venovali na predchádzajúcej hodine a v závere si posledné tri minúty venovala celkovému zhrnutiu z dnešnej hodiny, ktoré povedali svojimi slovami deti. Počas hodiny si flexibilne reagovala na podnety od detí a smerovala ich vhodnými otázkami k novým poznatkom a súvislostiam. Je to radosť vidieť, čo všetko deti dokážu, keď majú premyslenú, systematickú podporu a partnerský prístup.
(smiech) Ale trvalo to aj mne, kým som sa to naučila a stále sa učím. Tiež som bola zvyknutá na niečo iné počas 25 rokov učenia. Som rada, že vďaka ExpEdícii neupadám do stereotypu a som vďačná za spätnú väzbu, ktorá ma posúva ďalej. Predtým som mala pocit, že som tá najmúdrejšia, že im to všetko musím povedať ja a keď niekto povedal niečo zle, tak som ho hneď opravila, že to nie je dobre. Pri tomto si zvykám, že každý názor treba prijať a nechať deti zdôvodniť. Deti sa tým učia, že ich názory beriem vážne.
Vrátila by si sa k predchádzajúcemu spôsobu učenia?
Keby ste zrazu ExpEdíciu zrušili, určite by som využívala princípy tejto metodiky aj naďalej. Vidím to na svojich žiakoch. Vďaka tomuto prístupu dokážu myslieť a robiť veci inak.
Čo odkazuješ učiteľom, ktorí uvažujú nad vyskúšaním metodiky ExpEdície?
Pripravte sa na zmenu svojho vlastného myslenia. Aj ja som bola vychovaná a vzdelávaná, že je dôležité mať veľa vedomostí, všetko poznať, všetko vedieť. Roky som tak aj učila, bazírovala na tom, že ak máš prírodu rád, musíš ju hlavne poznať – mať až také encyklopedické poznatky a potom s tým už pracuješ. Teraz zisťujem, že je to síce super, keď vo vedomostnej súťaži hviezdim v rodine, ale pre profesionálny aj bežný život sú dôležité aj zručnosti - spôsob, akým dokážem rozmýšľať, niečo dôkladne spoznať a vyhodnotiť si, ako to funguje, ako niečo s niečím iným súvisí a čo s tým urobím ja.
Lucia Borovská, Inícia, n.o.
Komentáre