Projektom naše školy nazývajú aj výrobu plagátika z večera do rána. A to nespĺňa žiadne kritériá

Autor: Naďa Urbanová

Katarína Kotuľáková je odborníčkou na vyučovanie chémie. Snaží sa pomáhať slovenským učiteľom, aby nabrali odvahu a zmenili svoj pôvodný štýl učenia. Verí, že výskumne ladeným vyučovaním žiaci nielen získajú viac poznatkov, ale ako bonus si odnesú aj veľa iných životných zručností.

Štyri roky ste učili v Spojených štátoch. Aký je ich vzdelávací systém?

Pozitívom ich systému je podpora, ktorú tam učitelia dostávajú. Môžu si pravidelne zobrať voľno zo školy, aby sa šli sami vzdelávať. Výber bezplatných kurzov bol obrovský a boli naozaj prínosné. Negatívom je, že pre nich sú prioritou testy. Tomu sa podriaďuje spôsob vyučovania. Deti sa učia vyberať správne odpovede na uzatvorené otázky. Je to na jednej strane veľké zjednodušenie pre učiteľov, na druhej strane, je to učenie sa na skúšku, nie pre život.

A aké máte skúsenosti z Izraela?

V Izraeli je vzdelávanie nastavené na memorovanie a to veľmi ovplyvňuje spôsob uvažovania detí. Keď som prvýkrát zadala mojim siedmačkám problém na riešenie, vôbec nechápali, čo od nich chcem. Neboli zvyknuté na typy úloh, pri ktorých mali logicky uvažovať a povedať, čo si myslia. Ale po pol roku už nechceli nič iné. Lebo zistili, že sa môžu naučiť veci bez toho, aby sa ich museli memorovať. Namiesto bifľovania im zrazu rozumeli.

V oboch týchto krajinách ste učili predmet s názvom „science“ (prírodné vedy). Vaša špecializácia je chémia - biológia, do science však spadá aj fyzika, čiastočne aj geografia. Ako ste to zvládali učiť, navyše ešte v angličtine?

Nebolo to jednoduché, ale veľmi veľa som sa naučila. Intenzívne som si tú fyziku študovala. Pri piatakoch a šiestakoch to ešte nebolo také ťažké. Lenže občas som musela ísť na zastupovanie aj do vyšších ročníkov a tam už to bolo naozaj náročné.

Vo vašich výskumoch sa zaoberáte porovnávaním spôsobov, akými sa učia prírodné vedy, najmä chémia. V čom sa jednotlivé spôsoby líšia?

Pri deduktívnom spôsobe učiteľ vysvetlí jav, ukáže príklady, prípadne ich demonštruje. Dieťa sa má snažiť výkladu porozumieť a následne si môže vyskúšať, že to naozaj funguje. Pri induktívnom spôsobe má dieťa pred sebou problém a hľadá spôsoby, ako mu porozumieť. Samo prichádza na súvislosti, z ktorých si postupne vyvodí všeobecne platný princíp. V našich školách ešte stále prevláda ten prvý spôsob. Učitelia síce nechajú deti robiť pokusy a byť interaktívne, ale spôsob, akým pri nich uvažujú, je stále deduktívny. Aplikovať a overovať pravdu, ktorú ti niekto vopred povedal, to je iný myšlienkový pochod, ako keď na ňu musíš prísť sám.

Viete dať príklad jednej konkrétnej vyučovacej hodiny?

Napríklad vysvetľovanie, čo ovplyvňuje rýchlosť chemických reakcií. Klasická hodina vyzerá tak, že učiteľ stojí pred žiakmi a vysvetľuje im, ako sa dá rýchlosť dejov ovplyvňovať. A to, čo hovorí, aj demonštruje. Žiaci sa pozerajú, ako zvyšuje teplotu, prilieva koncentrovanejšiu kyselinu, alebo namiesto kúsku vápenca použije prášok. A žiaci vidia, ako to skracuje čas reakcie. Mohlo by to ale vyzerať tak, že učiteľ by len položil otázku – ako by sme tento dej mohli skrátiť? A oni by sami vyslovovali nápady, predpoklady, overovali ich a diskutovali o nich. V niečom by sa mýlili a v niečom mali pravdu. Ale takto nadobudnuté poznatky sú trvalejšie. Pretože žiaci im rozumejú. Navyše sa naučili cestu, ako postupovať, keď majú pred sebou problém. To je postup, ktorý potrebuje každý z nás dennodenne.

Mám pocit, že v školách sa teraz stalo populárne “robiť projekty”. Že je to formulka, ktorou chcú povedať, že učia moderne a v ich ponímaní asi induktívne…

Dobre robená projektová činnosť je na nezaplatenie. Žiak z nej má veľký úžitok. Lenže u nás sa projektom nazýva výroba plagátika z večera do rána. A to nespĺňa žiadne kritériá.

Hovoria výskumy jednoznačne v prospech induktívneho spôsobu?

Záleží od toho, čo a ako skúmame. Ak dáme žiakom štandardné testy a overujeme len poznatky, tak v nich dokážu veľmi dobre uspieť aj žiaci učení deduktívne. Otázka je, ako by v rovnakých testoch dopadli povedzme 10 rokov po skončení školy. Ak však skúmame aj zručnosti ako napríklad schopnosť samostatne riešiť problém, argumentovať, prichádzať s nápadmi, motiváciu hľadať riešenie, aj keď robím chyby, tak tu jednoznačne vychádzajú lepšie žiaci učení induktívne. A vieme, že práve toto sú spôsobilosti potrebné pre život. Nie informácie samotné, ale práca s nimi.

Prečo viacerí naši učitelia neučia induktívne?

Jednak tradícia – oni boli učení takto a nikdy nič iné nevideli. Je ťažké učiť spôsobom, aký som si ja sám nikdy nezažil. Ale chýba nám aj technické vybavenie, iné rozvrhy – lebo 45 minútová hodina je krátka na takýto spôsob výučby, učebnice, metodické materiály, iné priestory – ktoré lepšie podporujú tímovú prácu, a tak ďalej. V zásade mám pocit, že nám z tej množiny potrebných vecí chýba úplne všetko.

Kde teda tú zmenu začať?

Môj názor je, že musíme viac pracovať s učiteľmi. Vzdelávať ich a dávať im lepšiu podporu.

Vy ste sprevádzali nejakých učiteľov pri procese zmeny z deduktívneho na induktívne učenie. Ako to prebieha?

V prvom rade na to treba učiteľov s otvorenou mysľou. Musia prijímať nové veci, a zároveň počúvať rady a konštruktívnu kritiku. A musia byť vytrvalí a nebáť sa zlyhania. Zmena trvá dlhší čas a mnohí ju nedokončia, lebo sa nechajú zomlieť systémom. Väčšinou to prebieha po krokoch. Skúsia jednu vec urobiť inak, neskôr druhú. A keď sa v nich už cítia doma, pridávajú si ďalšie. Lebo aj u nich je to proces učenia sa. Musí fungovať sebareflexia, ktorá im povie, kedy to ešte nerobia úplne správne.

Čo je pre nich pri tejto zmene najťažšie?

Z mojich skúseností vyplýva, že je to manažment triedy. To najčastejšie spomínajú v spätnej väzbe. Sú totiž zvyknutí, že v triede je ticho a učivo sa preberá tempom, ktoré si sami zvolia. Zrazu je v triede šum, je tam niekoľko skupín, z ktorých každá pracuje iným spôsobom a tempom. Učiteľ už nie je v centre pozornosti, tam je zadaná úloha. Zároveň je učiteľ vystavený nečakaným otázkam od žiakov, musí sa naučiť na ne reagovať.

A asi je náročné aj to, keď je na tú zmenu v rámci školy sám...

Presne tak. Jednak sa ho snaží kolektív presvedčiť, aby zotrval pri spôsobe, ktorým učia všetci ostatní. Ale hlavne, jeho hodiny sú o to ťažšie. Ak žiaci musia na všetkých hodinách len ticho sedieť a počúvať výklad, je to pre nich obrovská zmena, keď na jednom predmete majú zrazu pracovať úplne inak. Mnohí si to vysvetlia ako slobodu, ktorú môžu zneužiť. Keby ich takto viedli všetci učitelia, od prvého ročníka, brali by samostatnú prácu v tíme ako samozrejmosť. Ale dôležité je, že žiaci vidia rôzne prístupy a majú možnosť porovnať, zistiť, kedy sa im učí lepšie.

Spomínali ste spätnú väzbu – je bežné dostať sa na hodinu a hodnotiť výkon učiteľa?

U nás vôbec. Učitelia akoby nechceli byť hodnotení a posúvať sa vďaka radám vpred. Je veľmi málo učiteľov, pre ktorých to je prirodzené a vítajú to. A to sú spravidla tí, ktorí zmenu procesu dokážu dotiahnuť do konca. Lebo na to spätnú väzbu potrebujú, nikto to nedá sám.