Riaditelia nemajú dosť času riešiť kvalitu vzdelávania kvôli množstvu prevádzkových povinností

Autor: Naďa Urbanová

Peter Dráľ je odborníkom na školstvo. Posledné roky sa v projekte To dá rozum venoval analýze riadenia základných a stredných škôl. Zisťoval, aké najčastejšie problémy riaditelia škôl riešia, čo im najviac komplikuje prácu či aké zmeny by privítali. V rozhovore nám bližšie predstaví zistenia z analýzy aj odporúčania pre vzdelávaciu politiku, ktoré z nich vyplynuli.

Aké je to byť dnes riaditeľom školy na Slovensku?

Veľmi náročné, no na rôznych školách zároveň veľmi rôzne. Závisí to od mnohých objektívnych aj subjektívnych faktorov. Z tých objektívnych napríklad od vzdelávacieho stupňa, veľkosti školy, počtu jej organizačných zložiek, ktoré sú riadené podľa odlišných pravidiel, ako aj od počtu zamestnancov, zástupcov riaditeľa a administratívneho personálu.

To všetko spolu s celkovým fyzickým stavom školy, jej infraštruktúrou a materiálnym vybavením určuje, za aké množstvo agendy riaditeľ zodpovedá, koľko má povinností a do akej miery môže aspoň časť z nich vykonávať niekto iný. Zo subjektívnych faktorov na riadenie určite vplývajú vzťahy na pracovisku, miera delegovania úloh, spôsob komunikácie a prijímania rozhodnutí a v neposlednom rade aj kvalita spolupráce so zriaďovateľom školy.

Agenda, ktorú majú spravovať je veľmi široká. Je vôbec možné, aby to zvládal jeden človek?

Z medzinárodného porovnania a aj z prieskumu To dá rozum naozaj vychádza, že agenda riaditeľov škôl na Slovensku je široká. Rozhodujú o podstatne väčšom množstve záležitostí ako napríklad riaditelia škôl v Maďarsku či v Rakúsku, kde o časti agendy rozhodujú zriaďovatelia a miestne orgány alebo orgány školy.

Jednoduchá odpoveď na to, či danú agendu môže zvládať jeden človek, by bola: nie, nemôže. Avšak líši sa to od školy k škole a závisí to od spomínaných faktorov. Ak je v škole dostatok riadiaceho a administratívneho personálu, a zároveň vysoká miera delegovania úloh, efektívna komunikácia a vzájomná dôvera, tak sa vo vzájomnej spolupráci dá zvládnuť aj široká agenda, za ktorú v konečnom dôsledkom zodpovedá riaditeľ. Ak tieto prvky chýbajú alebo pokrivkávajú, tak je to náročnejšie, no nie nemožné. Ukazuje sa však, že v takom prípade zahltenosť prevádzkovým riadením ide na úkor kvalitného riadenia ľudí a pedagogického procesu.

Takže, keď riaditeľ nestíha celú svoju agendu, splní radšej administratívne povinnosti, než by sa venoval kvalite vzdelávania a riadeniu ľudí?

Väčšina riaditeľov sa takto rozhodne, pretože nechce mať problémy. Je to pochopiteľné, pretože ako príznačne komentovala svoju pozíciu jedna riaditeľka školy, cíti sa byť permantnente „jednou nohou v base“. V prieskume To dá rozum sme však počas kvalitatívnych rozhovorov s riaditeľmi naprieč celým Slovenskom identifikovali aj takých, ktorí sa vedome rozhodli inak. Takpovediac zhodili zo stola to, čo považujú za menej dôležité, môžu to v prípade kontroly urobiť dodatočne alebo prideliť niekomu inému. A sústredili sa na to, čo považujú za naozaj kľúčové pre rozvoj školy.

To vo väčšine prípadov znamenalo sústredenie sa na posilnenie komunikácie a spolupráce medzi zamestnancami, so zriaďovateľom, radou školy a rodičmi, v prípade stredných odborných škôl aj so zamestnávateľmi. Viacerí sa pustili do strategického plánovania, hlbších zmien v obsahu a formách vyučovania, realizácie dlhodobejších projektov a ak im to finančné možnosti dovolili, tak investovali aj do školskej infraštruktúry. V takýchto prípadoch sa to nevyhnutne pozitívne odrazilo v posilnení participatívneho riadenia aj v celkovej klíme školy.

Určite máme riaditeľov, ktorí to všetko zvládajú lepšie a aj takých, ktorí to zvládajú horšie. Dokážeme ich prácu hodnotiť?

Na Slovensku na to nemáme ucelený postup či metodiku. Za hodnotenie každého z nich je zodpovedný zriaďovateľ školy, ktorý si hodnotené oblasti a aj spôsob vyhodnocovania určuje sám. Na základe toho má zároveň možnosť rozhodovať aj o odmeňovaní riaditeľov.

Do akej miery a ako kvalitne to zriaďovatelia škôl v praxi vykonávajú, sa za celé Slovensko môžeme len domnievať. Z individuálnych prípadov sme v prieskume To dá rozum videli príklady naozaj podrobnej metodiky na hodnotenie riaditeľov. Mnohí zriaďovatelia však priznali, že riaditeľov hodnotia len formálne, pretože na posúdenie kvality ich práce nemajú dostatočné nástroje a kapacity a na ich zohľadnenie pri odmeňovaní často ani finančné zdroje.

Mal by riaditeľ byť skôr schopný manažér a líder alebo odborník na vzdelávanie?

V odporúčaniach na systémovú zmenu školstva na Slovensku uvádzame, že kvalitné manažérske či prevádzkové a rovnako aj strategické a pedagogické riadenie sú pre rozvoj školy veľmi dôležité. Môžete mať skvelú infraštruktúru a vybavenie, no ak nemáte kvalitných ľudí, odrazí sa to aj v pedagogickom procese a vo výsledkoch. A naopak, ak máte skvelý tím učiteľov, odborných a nepedagogických zamestnancov, dokážete do istej miery kompenzovať aj nedostatky vo vybavení či chýbajúce zdroje.

Ak teda vezmeme do úvahy, že v škole potrebujete všetky tieto zložky riadenia, a zároveň, že agenda a zodpovednosť riaditeľov je veľmi široká, tak nám vychádza, že jeden človek môže byť len vo výnimočných prípadoch aj skvelý manažér, aj človek s dostatočným citom pre školské špecifiká. Asi nemôžeme očakávať, že v školách bude takýchto schopných manažérov, a zároveň pedagógov, veľa. Skôr naopak, vo väčšine prípadov budú mať dobrú znalosť pedagogického procesu, no slabšie alebo úplne chýbajúce manažérske zručnosti. A na takýto všeobecný stav je potrebné systémovo reagovať viacerými opatreniami – skvalitnením prípravy a ďalšieho vzdelávania vedúcich pracovníkov škôl, úpravami kvalifikačných predpokladov vyžadovaných od uchádzačov na pozíciu riaditeľa, ako aj zvýšením kvality a transparentnosti samotného výberového procesu.

Školy často hovoria o tom, že majú problém obsadiť riaditeľský post. Ako by sme ho vedeli zatraktívniť?

Nemáme dostatok dát o tom, aký veľký je to problém, resp. akého podielu škôl sa bezprostredne týka alebo týkal v nedávnej minulosti. Dalo by sa to posúdiť napríklad podľa podielu výberových konaní, na ktorých sa zúčastnil iba jeden uchádzač, prípadne konaní, na ktorých bol len doterajší riaditeľ alebo riaditeľka.

Naše školy riaditeľov majú, takže skôr ako o probléme obsadiť tento post, možno hovoriť o probléme obsadiť ho kvalitným človekom. Ako som spomínal, výber zásadne zužujú v súčasnosti platné kvalifikačné predpoklady. Ďalšia otázka však je, či členovia rady školy, ktorí uchádzačov posudzujú, rozhodujú kvalifikovane. Na zatraktívnenie pozície riaditeľa teda netreba rozmýšľať len v intenciách jeho odmeňovania, ale aj požiadaviek na uchádzačov a kvality výberového procesu. To dnes môže kvalitných ľudí odrádzať od uchádzania sa o riaditeľskú pozíciu alebo im v tom rovno brániť.

Je toto skôr problém väčších miest? Stále platí, že v menších mestečkách a na dedinách je to pohodlné miesto na celý život a riaditelia sa tu menia len ťažko?

Na základe poznatkov, ktoré máme, sa nedá zovšeobecniť, či tento problém viac pociťujú zriaďovatelia škôl vo väčších či menších mestách alebo v malých obciach. Sú regióny, v ktorých môže byť riaditeľská, ale aj učiteľská pozícia v porovnaní s inými zamestnaniami relatívne atraktívna a najmä stabilná, čo v neistých ekonomických časoch nie je málo. Na problém pri výbere možno skôr naraziť, ak máme vyššie očakávania než určujú formálne kvalifikačné požiadavky, a to sa môže pokojne stať v hlavnom meste, aj na ktorejkoľvek vidieckej škole.

V projekte To dá rozum ste detailne analyzovali výkon funkcie riaditeľa. Ktoré problémy ich najviac trápili?

Tých problémov je mnoho, no ak by sme mali spomenúť len zopár najpálčivejších, tak by to určite bola zahltenosť prevádzkovým riadením, nedostatok času a často aj zručností na kvalitné riadenie zamestnancov, neosožné funkčné vzdelávanie a nedostatok podpory pri riadení zo strany zriaďovateľa. A, samozrejme, asi žiaden riaditeľ by dnes nepovedal, že má dostatok peňazí na kvalitný chod školy a na primerané a motivujúce odmeňovanie svojich zamestnancov.

Vzhľadom na to, že riaditelia u nás musia mať min. 5 rokov pedagogickej praxe a 1. atestáciu, sú to väčšinou absolventi pedagogických fakúlt a bývalí učitelia. Nič z toho ich však nepripravuje na pozíciu, kde musia skĺbiť problematiku financií, ľudských zdrojov, technického zabezpečenia, administratívy atď. Dávalo by zmysel mať špeciálne vzdelanie pre riaditeľov už na vysokej škole?

Sú krajiny, ktoré takéto vysokoškolské alebo aj iné doplňujúce vzdelávanie v školskom manažmente poskytujú a môžu byť naozaj dobrou prípravou na riadiacu pozíciu v školách. V týchto krajinách sa však riaditeľmi môžu stať aj neučitelia. Súvisí to teda nielen s dobrou prípravou, ale aj s kvalifikačnými predpokladmi a tým, či vyžadujú pedagogické vzdelanie a prax alebo nie.

Samotné zavedenie takýchto programov teda nestačí, potrebovali by sme zmeniť aj zákonom dané požiadavky na uchádzačov, aby sa absolventi podobných programov vôbec mohli o pozíciu riaditeľov uchádzať. Dokladovať by mali skúsenosti s riadením a pochopenie špecifík vedenia škôl a pedagogického procesu. Takáto zmena kvalifikačných predpokladov by sa potom mala odzrkadliť aj vo flexibilnejšej vnútornej riadiacej štruktúre školy a v tom, ako a kým sú jednotlivé riadiace pozície obsadzované.

Zjednodušene povedané, ak by sa riaditeľom stal manažér bez pedagogickej praxe, jeho zástupcovia by mali byť zodpovední za pedagogické riadenie. A naopak, ak by sa riaditeľom stal pedagóg, jeden z jeho zástupcov by mal byť manažérom školy, aby riaditeľovi umožnil odbremeniť sa od riešenia bežnej prevádzky.

Čo nám ukázala aktuálna situácia s korona vírusom o stave školstva?

Mnoho vecí a mnohé z nich ešte dnes dostatočne nevnímame alebo nevieme vyhodnotiť, keďže nám chýba väčší časový odstup. Dnes veľa energie vynakladáme najmä na improvizovanú snahu o zvládnutie bezprecedentného zatvorenia škôl, a to od úrovne ministerstva až po jednotlivé školy a domácnosti.

Ak sa však na to pokúsime pozrieť z istého nadhľadu, tak aktuálna situácia nepriniesla nové problémy, ale skôr ešte viac zviditeľnila tie, s ktorými sa v školstve potýkame dlhodobo. A to naozaj nie je len o nedostatočnej pripravenosti na vzdelávanie na diaľku, či už technickým vybavením alebo zručnosťami, ktoré si to vyžaduje. Problém je aj v predimenzovanosti školského kurikula, v nezohľadňovaní individuálnych vzdelávacích potrieb žiakov, v neefektívnom učení rôznorodých tried a skupín, v nedostatočnom využívaní aktivizujúcich metód, v absencii odborného a podporného personálu, v nevyhovujúcej alebo aj úplne absentujúcej komunikácii a spolupráci medzi učiteľmi a rodičmi.

V plnej nahote sa ukázali aj nerovné šance, ktoré rôzni žiaci v našom vzdelávacom systéme majú, čo zásadne vplýva na ich vzdelávacie výsledky aj životné vyhliadky. Teraz je to iba viditeľnejšie kvôli nemožnosti veľkej časti žiakov vzdelávať sa online či s aktívnou podporou rodičov. Tento problém je však dlhodobý, alarmujúci a zásadný na zabezpečenie kvalitného života jednotlivcov, aj prosperity krajiny ako celku. Tento vírus nám teda vo veľmi krátkom čase a veľmi ostro nasvietil to, čo opisuje nejedna analýza, a zároveň to, ako málo sme na ich základe doteraz urobili pre zabezpečenie kvalitného vzdelávania pre všetkých.