Školy nemajú byť apolitické

Autor: Naďa Urbanová

Čoskoro máme parlamentné voľby a prieskumy ukazujú, že medzi mladými ľuďmi narastajú sympatie k extrémistickým stranám. Ako by sa školy mali venovať politike a veciam verejným, aby podporovali kritické myslenie a vychovávali aktívnych a zodpovedných občanov? Mali by byť školy apolitické? Patria do škôl diskusie s politikmi? Odpovede sme hľadali v rozhovore s Martinom Krížom a Jurajom Smatanom.

V akom veku by sa deti mali začať zaoberať politikou?

JS: Keď sa učia rozprávať a formulovať myšlienky. Už vtedy sa stretnú so slovami ako policajt, vojak, rodina – to sú pre nich prvé politické pojmy.

MK: Pojem politika je správa vecí verejných, a teda sa dotýka nášho každodenného života. Tak, ako sa postupne nabaľujú poznatky dieťaťa o prírode, tak rastú aj jeho poznatky o politike, či o spoločnosti a jej fungovaní.

V škole by sa teda mali tomu venovať od prvého ročníka?

JS: My máme problém v tom, že sme popálení politickým zneužitím školstva komunistami a hnedou totalitou. Preto sú ľudia alergickí, keď vidia politické témy a aktivity v školách. Krajiny, ktoré nemajú túto skúsenosť, nepochybujú o tom, že práve škola je to miesto, kde sa má dieťa oboznamovať s fungovaním spoločnosti.

MK: Komunisti u nás urobili zámenu pojmov. Politické totiž v tom čase znamenalo stranícke - v súlade s tým, čo hovorí komunistická strana. Keď sa v ’89 začalo hovoriť o odpolitizovaní školstva, tak sa chcelo zabrániť jeho zneužívaniu tými, čo sú pri moci. Malo sa povedať, že chceme školy nestranícke. Ak ich chceme apolitické, tak amputujeme jednu veľmi dôležitú zložku. Stále sme sa z tejto skúsenosti nedokázali vymaniť.

Ako je to po toľkých rokoch možné?

JS: Jednou z príčin je to, ako u nás padol režim. Nevzniklo predtým veľké celospoločenské protikomunistické hnutie. Celé učiteľské zbory pokračovali po páde ďalej. Väčšina z nich si radšej dala v politických témach stopku, už s tým nič nechceli mať spoločné. Raz sme boli zneužití, tak už nám dajte svätý pokoj. Priemerný vek učiteľa u nás je vyše 50 rokov, tí si to všetko dobre pamätajú.

MK: A ďalším dôvodom je, ako o politike hovoria samotní politici. U nás sa chápe ako sľuby a ich (ne)plnenie. Pri voľbách nám hovoria, aby sme si vybrali, koho sľuby sa nám viac páčia a komu veríme, že ich aj splní. Nevybudovali sme si povedomie, že občania rozhodujú o spoločenskej klíme a charaktere štátu.

Ako by sme to vedeli zmeniť?

MK: Potrebujeme zmeniť spôsob, ako sa pozeráme na vzdelávanie ako také. V roku 2009 sa robil celoeurópsky prieskum o spoločenskovednom vzdelávaní. Pýtali sa, čo učitelia a riaditelia škôl považujú za ciele občianskeho vzdelávania. Veľmi vysoko sa umiestnilo odovzdávanie informácií o politike, výrazne horšie dopadlo premýšľanie a vyvodzovanie záverov a úplne prepadol cieľ aktívne zapojenie sa do diania. A toto je náš problém v každom predmete. Učitelia chcú byť odovzdávačmi informácií, a nie budovateľmi kritického myslenia či aktívnych občanov.

JS: Doplním ešte, že na spoločenskovedných predmetoch chýba aj materiálna a metodická podpora. Porovnajte to napríklad s tým, čo majú k dispozícii angličtinári – výber z množstva učebníc, CD, videonahrávok, medzinárodné spolupráce, výmeny študentov a pod. Na spoločenskovedných predmetoch sa študenti dostanú k zaujímavým veciam, len ak majú aktívneho učiteľa, ktorý si materiály pripraví sám.

Povedzte mi príklad dobrej odučenej hodiny

JS: Na geografii je téma ochrana životného prostredia. V čase, keď zaviedli infozákon, som ho študentom vytlačil a povedal, nech sformulujú žiadosť o informácie s otázkou týkajúcou sa životného prostredia v našom regióne. Z celej triedy sme potom vybrali 3 žiadosti, ktoré sme odoslali. Ozajstný zážitok nastal, keď im prišli odpovede. Vtedy pochopili, že majú právo pýtať sa a úradníci majú povinnosť odpovedať. Naučili sa čítať zákon, formulovať úradný list, vyhľadávať organizácie zodpovedné za konkrétny problém, riešili témy a hľadali riešenia na otázky týkajúce sa životného prostredia... A viete, aká bola reakcia zvonku? Začali sa šíriť reči, že nútim deti písať sťažnosti...

MK: Ja poviem jeden môj negatívny zážitok s podobnou formou výučby. Gymnazistom, ktorých som dostal v treťom ročníku, som priniesol fiktívne kúpno-predajné zmluvy a mali hľadať, čo v nich je podozrivé. Takto samostatne to nedali vôbec. Po mojich cielených otázkach začali nachádzať diskutabilné formulácie. Snažil som sa s nimi takto pracovať dva roky, ale nerozchodil som ich. Boli pokazení zlou dovtedajšou výučbou na všetkých predmetoch. Vedeli fungovať len v štýle nauč sa od strany po stranu, zapamätaj si poučky. Chápali, že moje aktivity sú pre nich zmysluplnejšie, ale bol to pre nich zároveň neriešiteľný problém a preferovali fungovanie v pôvodnom režime.

Učia mladí nastupujúci učitelia takto inovatívne?

MK: Mnohí nie. Práve z tej triedy, ktorú som nerozhýbal, sa veľa študentov stalo pedagógmi. Študentov, ktorí naopak dobre reagovali na inovatívne spôsoby výučby, školské prostredie ubíjalo a nechceli sa do neho vrátiť.

JS: Na Slovensku učiteľstvo nie je prestížnym povolaním a na pedagogické fakulty sa nehlásia najlepší z najlepších. To najcennejšie, čo v živote máme - naše deti - desiatky rokov zverujeme do rúk podfinancovaným, preťaženým a často aj frustrovaným ľuďom.

Prečo mladí volia Kotlebu?

JS: V prvom rade treba povedať, o čo je u mladých vyššia podpora Kotlebu, o to nižšie sú tam preferencie SMERu a SNS. Keby volili iba mladí, nebol by problém zostaviť demokratickú koalíciu. Na Kotlebovi mladých púta najmä jednoduchý program a môžu tým prejaviť vzdor. Keď sme my chceli prejaviť vzdor, šli sme na zakázaný koncert. Dnes mladý človek rebeluje voľbou Kotlebu. Zároveň platí, že ĽSNS má tak veľa percent aj preto, že to je jediná strana, ktorá viaže všetky extrémistické hlasy. Tie demokratické sa delia medzi päť strán.

MK: Ale 15 % je aj tak veľa. Jedným z dôvodov, prečo Kotlebu volí viac mladých ľudí než by sa nám páčilo, je, že veľa vecí v spoločnosti nefunguje a je nespravodlivých. Kotleba ich veľmi jednoducho pomenuje a tvrdí, že ich vie aj jednoducho vyriešiť. A mladí síce volia od 18tich, ale reálne sa osamostatňujú oveľa neskôr. Nemajú teda ešte skutočnú zodpovednosť a skúsenosť dospelého človeka. Preto im nedochádza, že veci sú zložitejšie.

Mali by politici chodiť do škôl na diskusie?

MK: Podľa toho, kedy a ako. Mohli by v prvom – druhom roku politického cyklu. Vtedy by to bolo produktívne a mohli by hovoriť, ako sa spravujú veci verejné. Je to ako keď ITčkár príde rozprávať o IT, alebo akýkoľvek iný odborník o svojej praktickej skúsenosti. Problém je, že u nás sú voľby tak často – keďže máme separátne parlamentné, prezidentské, samosprávne, európske – že sme vlastne vždy v predvolebnej kampani. A zároveň škola musí dbať o vyváženosť názorového spektra, aby si z toho nerobila roadshow strana, pod ktorú spadá ministerstvo školstva.

JS: V USA majú tzv. election day – v jeden deň sa volí vo viacerých typoch volieb. Školy sa môžu dobrovoľne zapojiť do projektu Kids voting (Deti volia), kedy prežijú celé predvolebné obdobie tak, ako dospelí. Školy dostanú metodiku a prispôsobia obsah vyučovania prebiehajúcej kampani. Na matematike napr. pracujú s grafmi preferencií a so štatistikami, na literatúre analyzujú komunikáciu strán, pozývajú si politikov na diskusie a pod. V deň volieb idú so svojimi rodičmi voliť o dvere vedľa. Prieskumy ukazujú, že deti dokážu zvýšiť volebnú účasť. Otvárajú totiž doma témy zo školy a chcú ísť voliť, čím stiahnu aj rodičov.

Zakončime náš rozhovor výhľadom do budúcnosti - čo potrebujeme zmeniť, aby sme zlepšili výchovu aktívnych občanov?

JS: Potrebujeme základnú spoločenskú zhodu na tom, v akej krajine chceme žiť. Tú napríklad máme v tom, že geografiu by nemal učiť človek, ktorý tvrdí, že Zem je plochá. O tom nikto nepochybuje. Ale potrebujeme takúto zhodu napríklad aj na tom, že nechceme, aby sa u nás zopakoval nacistický a komunistický totalitný režim. A potrebujeme zmeniť prípravu budúcich pedagógov.

MK: Ale musia sa zmeniť aj tí, ktorí už sú v systéme. Akokoľvek kvalitného pedagóga vyprodukuješ na pedagogickej fakulte, zborovňa ho usmerní, ako sa to robí. Potrebujeme teda zmeniť pohľad na vzdelávanie ako také, aby učitelia nechceli len odovzdávať informácie. A k tomu im musíme dať dostatočnú podporu.