Školy sa môžu zmeniť na záujmové centrá, kde budú partie detí robiť zmysluplné veci

Školstvo má za sebou zvláštny rok. Korona školy zo dňa na deň zavrela a otestovala schopnosť riaditeľov a učiteľov prispôsobiť sa vzniknutej situácii a ich kreativitu pri hľadaní riešení. Peter Halák sa na to dokáže pozrieť ako riaditeľ Indície, ktorá sa venuje vzdelávaniu učiteľov a manažérov škôl, ako zriaďovateľ súkromnej školy a aj ako rodič dvoch detí. Porozprávali sme sa o tom, ako ťažký bol rok 2020, čo nám o našom vzdelávacom systéme prezradil a aké výzvy máme ešte stále pred sebou.

Autor: Naďa Urbanová

V oblasti vzdelávania/školstva sa pohybuješ už veľa rokov a zažil si všeličo. Považuješ napriek tomu tento rok za najťažší?

Tento rok priniesol mnohé výzvy, no nemyslím si, že bol najťažší. Ale možno je to tým, že človek má tendenciu spomínať len na dobré veci a tie horšie vytesňuje. Korona nás všeličo naučila a ešte zrejme aj naučí.

Čo nás už stihla naučiť?

Spomaliť. Mne sa už dlhšie zdalo, že ľudstvo žije uponáhľaný život. Výkon a výsledky nadraďujeme nad všetko. Namiesto toho, aby sme sa vedeli tešiť z drobných každodenných vecí, sa naháňame za veľkými cieľmi a život nám uniká medzi prstami. Teraz sme viac s rodinou, zisťujeme, koľko času nám zaberali zbytočné pracovné stretnutia. A hľadáme, ako v tomto novom svete žiť. Možno nás to ešte chvíľu potrápi, ale máme priestor nastaviť náš život inak.

Zdá sa, že tak skoro sa nevrátime k vyučovaniu v školách ako sme naň zvyknutí. Na čom by sme ešte mali popracovať, aby sme aj pri takomto stave poskytovali deťom kvalitné vzdelávanie?

Prestaňme sa tváriť, že musíme „prebrať učivo“. Nemusíme. Mali by sme oficiálne priznať, že za dva roky deti „preberú“ to, čo sa obvykle stihne za rok. Aj keď ja nemám rád toto slovné spojenie, lebo žiaci by v škole nemali „preberať učivo“. Cieľom školy by malo byť vychovať slušných ľudí, naučiť ich komunikovať, argumentovať a ďalšie zručnosti. A v tomto smere nič nezmeškajú.

Indícia pomáhala počas korony aj s vyučovaním cez televízne obrazovky. Je aj toto riešenie ako vzdelávať, keď nemôžu chodiť do školy?

Je to forma, ako inšpirovať žiakov, rodičov, učiteľov k iným metódam vyučovania. Aby sme ukázali, ako sa to dá. Deti potrebujú byť aktívne, zaujaté. Učiteľ sa často potí pri tabuli, aby podal výkon pri vysvetlení učiva a je presvedčený, že robí na 100 %. Ale deti sa v triede pri tom nudia. Má to byť naopak. Žiak má byť ten, ktorý niečo reálne robí, tvorí, rozmýšľa, diskutuje, pripravuje. Namiesto toho väčšina triedy sedí v lavici a pozerá, ako spolužiak 12 minút stojí pri tabuli a snaží sa odpovedať. Nečudujme sa, že deti sa budú radšej 12 minút pozerať na youtuberov.

Ako si obdobie vzdelávania cez koronu vnímal ako rodič? Boli tvoje deti motivované učiť sa? Bavilo ich to rovnako ako keď chodia do školy? Bolo to pre vás ako pre rodičov náročnejšie obdobie?

Asi máme šťastie na dobré deti, nemali sme žiadne problémy. Raz týždenne dostávali úlohy a niekoľkokrát do týždňa mali online hodiny. Pre nás to bolo jednoduchšie obdobie v tom, že sme nemuseli riešiť manažment dopravy detí do a zo školy. Keď máme deti doma, tak sme menej v strese, viem, že sa zúčastnia online hodín a zvyšok dňa máme tak, ako si naplánujeme. Náš spoločný čas je ale limitovaný mojou pracovnou zaneprázdnenosťou. Nevýhodou ich pobytu doma je azda len to, že musí byť každý deň navarené pre 4 hladné krky od rána do večera. A to, samozrejme, zaberá dosť času.

Vedieš Indíciu už 10 rokov. Kam sa vzdelávací systém za ten čas posunul?

Pred 10 rokmi sa do škôl dostalo dvojúrovňové kurikulum. Veľa sme sa vtedy venovali vysvetľovaniu, že školy majú slobodu pri využívaní rôznych metód vyučovania. Snažili sme sa pôsobiť na učiteľov a riaditeľov škôl, aby hľadali cesty, ako vylepšiť výchovu a vzdelávanie priamo u nich na škole. Aby nečakali, že niekto čarovným prútikom „z hora“ nariadi zmeny a zrazu bude všetko lepšie.

Toto istým spôsobom robíme dodnes. Ale posunuli sme sa v tom, že prinášame konkrétne metodiky. Či už je to Hejného metóda, ExpEdícia, robot Emil, Civilizácia, písmo Comenia Script, ale aj mnohé ďalšie naše projekty.

Darí sa vám presviedčať ich?

Mám dojem, že väčšina škôl sa posunula, mnohé majú progresívne vedenie a výborných učiteľov. A je vidieť rozdiely v školách – od veľmi inovatívnych až po tie, ktoré zostali prístupom a myslením niekde pred 15 rokmi. Keď sa nám podarí identifikovať, kde sa tá ktorá škola nachádza, vieme jej pomôcť posunúť sa o priečku vyššie v pomyslenom rebríčku inovatívnosti.

Splnil si si za tých 10 rokov nejaký tvoj sen o slovenskom školstve?

Mám veľkú radosť z toho, že sa Hejného metóda uchytila na školách. Každá škola, ktorá sa tejto metóde začne venovať, musí prejsť veľký kus cesty, kým ozaj objaví jej možnosti. A rovnako ma veľmi teší, že vďaka ďalším našim projektom sa podobný princíp učenia prenáša aj do iných predmetov.

Je veľmi dôležité, aby deti mali radosť z učenia a aby sme im dávali príležitosť objavovať poznatky vlastnou aktivitou. Som presvedčený, že toto by mal byť hlavný cieľ každej školy. Na mnohých školách to už dnes takto funguje a verím, že Indícia k tomu prispieva.

Čo by mala byť splnená méta o ďalších 10 rokov?

Ako kľúčový problém dnes vnímam vyučovanie slovenčiny. Verím, že sa nám podarí nájsť cestu, ako uchopiť tento predmet. Aby sme upustili od vedeckého učenia jazyka a dostali sa k budovaniu záujmu o čítanie, literatúru, aby sme deti naučili komunikovať, prezentovať, vyjadrovať svoje myšlienky.

Rovnako vnímam veľký problém izolácie predmetov. Bežný dejepisár nevie, čo sa žiaci práve učia na fyzike. A deti potom zažívajú 7-8 izolovaných nekonzistentných aktivít. A ešte im presne nastavíme, aby ich 45 minút zaujímala hudba, potom chémia, telesná a nakoniec matematika. Radi by sme pripravili také kurikulum pre školy, ktoré bude postavené na témach a nie na predmetoch.

Rád by som za ďalších 10 rokov dosiahol, že Indícia bude ponúkať komplexný prístup k tomu, ako naplniť čas detí zmysluplným spôsobom.

Je možné, že deti raz nebudú musieť vôbec chodiť do školy?

Nie je to vylúčené. Však už dnes nechodia do školy, keď majú online vyučovanie. Len si nechceme pripustiť, že aj takto môže škola vyzerať. Možno si zvykneme aj na to, že deti budú chodiť do školy len časť roka alebo len niektoré dni v týždni. Takéto futuristické úvahy ale nechávam na iných. Otázka je, v akej podobe to bude. Deti potrebujú kontakt so svojimi rovesníkmi. Ak sa dostaneme do situácie, že deti si budú iné deti modelovať len na svojich elektronických zariadeniach, tak skončí ľudstvo v podobe, v akej ho poznáme my.

Viem si skôr predstaviť, že školy sa zmenia na akési záujmové centrá, kde sa budú stretávať partie detí, aby robili zmysluplné veci v spolupráci so sprevádzajúcimi dospelými. Ako rastie intelektuálna úroveň ľudstva, tak sa dá zvyšovať sloboda a zodpovednosť jednotlivca. A postupne môžeme upúšťať od „vojenského“ režimu s presnými pravidlami (myslím tu na striktnú organizáciu dňa, aktivít a pod.) k slobodnému svetu, v ktorom žije čoraz viac ľudí vo forme slobodných povolaní.

Často počúvam, že deti sú dnes iné ako „sme boli my“. Sú?

Tiež to často počúvam, ale ja to posúdiť neviem. Keď ide človek do hĺbky, tak je to skôr o nepochopení sveta detí nami dospelými. Ak deťom chceme presne nalinkovať, čo majú kedy a ako robiť, tak deti budú prirodzene rebelovať. A vývojom spoločnosti sa menia aj očakávania detí. Keď bolo pred 100 rokmi bežné, že sa deti v školách fyzicky trestali, tak nikto neprotestoval. Lebo to bolo bežné aj doma. Postupne sa ale spoločnosť menila, sme uvedomelejší v oblasti vlastných práv a povinností.

Hovorí sa tiež, že aj rodičia sa zmenili. Vraj deti príliš ochraňujú a svojim správaním prispievajú k tomu, že deti nerešpektujú učiteľov. Je to tak?

Som presvedčený, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Niektorí to dosahujú tým, že deti vedú k samostatnosti a zodpovednosti. Uvedomujú si, že raz sa deti budú musieť postaviť na vlastné nohy a postarať sa o seba aj o rodičov. Iní rodičia sa zase snažia to najlepšie poskytnúť deťom tak, že sa o ne až prehnane starajú, ochraňujú ich pred vonkajším svetom. Ak neodhadnú vhodný vek prechodu od „prehnaného starania sa“ k tomu, aby sa dieťa postavilo na vlastné nohy, tak je to už na škodu veci.

Ak dieťa nemôže včas žiť podľa vlastného presvedčenia, nastávajú konflikty. Medzi deťmi v škole alebo medzi rodičmi a učiteľmi. Lebo v škole zrazu nemá každé dieťa osobného učiteľa, ktorý by mu organizoval život.

Blížia sa Vianoce. Ako ich budeš tráviť?

Zaujímavá otázka v časoch, kedy človek nevie, čo bude môcť robiť o 3 dni. Posledné mesiace žijeme, alebo skôr len prežívame, podľa rozhodnutí politikov. Asi málokto si vie v súčasnosti reálne plánovať život. Verím, že budeme zdraví s rodinou. A ostatné sa uvidí.