Učitelia by sa mali neustále vystavovať zmene

Má ešte len 25 rokov a už stihla robiť manažérku v divadle, precestovať Strednú Ameriku a dotiahnuť to na koordinátorku Hejného metódy. Lucia Finková momentálne učí matematiku na 2. stupni ZŠ, hoci ju ako žiačka nemala rada. Jej cesta k obľúbeniu si tohto predmetu a zároveň k tomu, aby sa sama stala obľúbenou učiteľkou, môže byť inšpiráciou. Všetkým nám ukazuje, ako si so srdcom a zanietením vieme nájsť svoju cestu aj k veciam, ktoré nám niekto iný najprv znechutil.

Autor: Naďa Urbanová

Prečo ste rozhodli skončiť s prácou v divadle?

V maturitnom ročníku som sa rozhodla, že práca v korporáte pre mňa nie je. Vždy som potrebovala v mojej práci vidieť vyšší zmysel. Po štúdiách v USA, kde som pracovala v študentskom divadle, som sa rozhodla, že by ma bavilo ľuďom jeho čaro sprostredkovať. Preto som nastúpila na katedru divadelného manažmentu a produkcie. Ešte počas štúdia som dostala ponuku pracovať v profesionálnom divadle. Po čase som však zistila, že to nie je pre mňa, pretože kultúra je veľmi konkurenčné a často individualistické prostredie. To, čomu som sa chcela vyhnúť v korporácii, si na mňa počkalo v divadle.

Ako ste zvládali prácu v takomto prostredí v spojení s denným štúdiom?

Práca v divadle Towerstage bola náročná na skĺbenie so školou. Doobeda som chodila na prednášky a večer spúšťať predstavenia. Pomedzi to som organizovala výrobu, riešila propagáciu a spolupráce, či administratívne záležitosti. Bolo to dynamické, ale postupom času i tak rutinné, a nevidela som veľký prínos v osobnom rozvoji. Dokončila som štúdium, ukončila spoluprácu a odcestovala som do Kostariky.

Prečo práve tam?

Mojím cieľom bolo zmeniť prostredie a naučiť sa po španielsky. Nerozmýšľala som úplne nad konkrétnou krajinou. Kostarika bola viac menej náhoda. Do úvahy pripadalo viacero možností ako vycestovať - dobrovoľníctvo, práca, štúdium. Nakoniec som cez jednu známu kontaktovala jej dcéru, ktorá žila na Kostarike. Povedala som jej môj úmysel a poslala životopis.

Okrem kultúrnej oblasti som sa uchádzala aj o prácu vo vzdelávaní. Už počas strednej školy som totiž doučovala angličtinu a matematiku. Taktiež už asi 10 rokov robím lektorku zážitkových pobytov pre deti a dospelých. K vzdelávaniu som mala teda vždy blízko, ale skôr ako hobby. Tam to asi celé tak naozaj začalo. Nakoniec ma prijali ako lektorku angličtiny na miestnej univerzite a popri tom som pracovala ako opatrovateľka v kostaricko-slovenskej rodine. Tam som sa naučila po španielsky a objavila krásu tejto krajiny.

Nechceli ste tam ostať natrvalo?

Po roku v tejto tropickej krajine, ktorá je naozaj nádherná, som chcela vidieť viac z tejto oblasti sveta. Vybrala som sa na cestu a prešla som Strednú Ameriku. Bolo to nezabudnuteľné so zážitkami na celý život. Ale keď pol roka žijete v batohu a vašu rodinu a známych ste nevideli 15 mesiacov, tak to človeka začne ťahať naspäť. Kostarika ale zostáva mojím druhým domovom a plánujem sa tam čoskoro vrátiť aspoň na návštevu.

Prečo ste sa po návrate na Slovensko nevrátili späť do umeleckého sveta?

Ten rok učenia v Kostarike ma veľmi bavil. Keď som končila druhý kurz, tak mi jedna moja študentka poslala hlasovú správu nadšená, že práve zvládla svoj prvý pracovný rozhovor celý v angličtine. Bola to pre mňa úžasná satisfakcia, ktorú som v divadle nikdy nezažila. Veľmi ma tešilo, že ľudia majú priamy osoh z môjho pôsobenia. Keď som sa vrátila, chcela som v tom pokračovať a začala som hľadať spôsoby ako.

A podarilo sa...

Ako som spomínala, neformálnemu vzdelávaniu som sa venovala naozaj dlho. V rámci občianskeho združenia Púpava lektorujem mnoho zážitkových kurzov pre deti, mladých aj rodiny. Používame princípy identické s konštruktivizmom. Po pobyte na Kostarike som sa teda rozhliadala práve v týchto kruhoch.

Nakoniec som začala pôsobiť ako zastupujúca učiteľka v Cirkevnej škole Narnia v Pezinku. Následne som pod mentoringom Dady Môťovskej nastúpila na Súkromnú základnú školu BESST, kde mi umožnili využiť moje skúsenosti a nadšenie. Učím matematiku, a popravde, už si ani neviem predstaviť neučiť ju.

Keď ste ale boli žiačkou Vy, matematika Vás nebavila. Prečo?

Hodiny matematiky sa počas môjho štúdia nedali rozlíšiť jedna od druhej a učitelia ma takmer vždy nútili používať práve ich jeden spôsob riešenia. Pamätám si, že ako malá som plakávala, lebo som nerozumela, ako sa počíta prechod cez desiatku na prstoch, ako to chcela pani učiteľka. Pritom som už v škôlke zvládala základné počtové operácie. Takéto popletenia ma prenasledovali počas celej školy.

Teraz mám možnosť matematiku nanovo objavovať spolu s mojimi žiakmi. Páči sa mi, ako sa vedia na nej pohádať a následne si to vyjasniť, ako všetko do seba zapadá a jedno z druhého vychádza.

Ako nastal tento prerod z „nemám ju rada“ na “baví ma ju objavovať“?

Môže za to Hejného metóda. Fascinovalo ma, že matematika môže vyzerať aj ako skupinová práca, kde sa nebifľujeme poučky, ale diskusiou prichádzame k ich podstatám. Musela som si to jednoducho vyskúšať a už si neviem predstaviť učiť inak.

Bolo okrem spoznania Hejného metódy dôležité aj nájsť školu, ktorá Vám dáva priestor realizovať sa a robiť veci po svojom?

Určite. Naša škola má ako jednu zo základných hodnôt prinášať deťom inovatívne spôsoby a kreatívny prístup k vyučovaniu. Je to neustále podporované, až priam vyžadované. Zároveň sa učitelia neustále zúčastňujú školení, workshopov, či teraz webinárov, ktoré si sami nájdu, alebo škola pre nás často zorganizuje.

Napr. matematikári majú pravidelné školenia Hejného metódy s jej slovenskou garantkou – Dadou Môťovskou. Sú naozaj prínosné a podnecujú nás sa neustále rozvíjať nielen v matematike. A čo je ešte lepšie, u nás v zborovni to neuveriteľne žije. Neustále si zdieľame, čo sa komu podarilo, čo fungovalo, ale kľudne aj pokazilo. Necítim tu žiadnu rivalitu, skôr silnú kolektívnu podporu a povzbudenie. Uvedomujem si, že je to veľká vzácnosť a to si naozaj cením.

S kolegami často zdieľame a spoločne vymýšľame jednotlivé aktivity a čerpáme z nich viacerí. Myslím, že toto je jeden z kľúčov k úspechu akejkoľvek školy - kvalitný a priateľský kolektív učiteľov.

Máte aj Vy žiakov, ktorí matematiku nemajú radi?

Ale áno. Sám pán profesor Hejný hovorí, že Hejného metóda nie je zlatá pilulka na vedomosti a nemôžeme očakávať, že teraz všetci budeme matematickí machri. Každý z nás k niečomu prirodzene inklinuje a k niečomu nie. Snažím sa, aby na mojich hodinách našli vyžitie aj umelecké duše, či jazykoví experti. Šiestaci minule vytvorili super matematické hororové príbehy a siedmaci zase návrhy loga fiktívnej meny krajiny „Zedland“ (Hejného prostredie). Veľmi sa mi to páčilo.

Čo je to najdôležitejšie, čo by deťom podľa Vás mala škola dať?

Chcela by som, aby si žiaci po štúdiu odniesli schopnosť analyzovať a vyhodnocovať problémy, tvoriť si postoje, ale tiež aby boli ohľaduplní k svojmu okoliu a vedeli k nemu prejaviť rešpekt a pokoru.

A mám ešte sen - učiť na druhom stupni blokovým systémom. Momentálny systém na to nie je úplne prispôsobený. Ako človek vychádzajúci z mnohých pozadí mi príde veľmi dôležité deťom ukazovať predmety zasadené do kontextu, prepojené jeden na druhý. Mám pocit, že bloková výuka je na to efektívny prostriedok. Viac času umožňuje deťom vstupovať hlbšie do problematík a objavovať zákutia nielen faktov, ale i šedých zón, dilem a nejednoznačných odpovedí, s ktorými sa vo svete stretávame oveľa častejšie ako s tými jasnými.

Môžete porovnať prácu v umeleckom svete a v škole? Dá sa aj v škole vyhorieť?

To, že som vyštudovala a pracovala ako divadelná manažérka, považujem za veľkú výhodu v školstve. Po prvé, som zvyknutá organizovať ľudí, čo je v podstate základ učiteľa Hejného metódy. Aj ako manažér aj ako učiteľ potrebujete mať prehľad kto, kde, ako, kedy a čo robí.

Zároveň spájate rôzne osobnosti v spolupráci. Je dôležité uznať, že i deti sú jedinečné osobnosti a majú svoje silné a slabé stránky, ktoré využívajú pri svojom výkone. Ako herci a umelci na javisku. Divadlo sa zaujíma o najrôznejšie témy, každá hra je unikátna, pracujeme v prítomnosti, minulosti a občas aj budúcnosti. To isté škola. Deti sa majú stretávať s čo najväčšou diverzitou situácií a tém.

Práca v divadle je však nárazová. Dielo sa počas pár mesiacov naštuduje, vyrobí, odpremiéruje, a potom reprízy sú viac menej pokojná záležitosť. Konkurencia je vysoká a tak sa každý snaží byť ten najlepší. Škola je beh na dlhé trate, a zároveň ťahanie za jeden povraz. Pravidelne a trpezlivo treba veci zavádzať, opakovať, pripomínať a kontrolovať z každej strany. Obe oblasti sú náramne kreatívne, čo je jeden z dôvodov, prečo ma lákajú. V oboch sa však človek vie vhupnúť do rutiny zapríčinenej zautomatizovanými úlohami, opakujúcimi sa cyklami a nezáživnej administratívy.

Viete už po skúsenosti z divadla, čo robiť inak, aby sa Vám to nestalo znova?

Začala som ísť na autopilota a potrebovala som zmenu. A práve zmena je niečo, čomu by sa či už učitelia, ale aj iné profesie, mali neustále vystavovať. To, čo bolo aktuálne minulý rok, už teraz nemusí platiť. Viďme celú situáciu s koronou. Svet sa mení každý deň, nemôžeme skostrbatieť a učiť rok čo rok to isté. Hľadajme, ako je staroveká Pytagorova veta pre nás relevantná dnes. Ako ovplyvňujú dnešné ekosystémy vývinový cyklus obojživelníkov. Ako by Záborský opísal Chujavu zajtra. Zároveň to robme so srdcom a spôsobom, ktorý nás samých baví.