V školách vieme lepšie pracovať so slabšími žiakmi ako s tými nadpriemernými

Po 15 ročnej kariére v medzinárodnej spoločnosti sa z nej stala učiteľka na 1. stupni ZŠ. Hovorí, že to bol pre ňu najťažší krok do neznáma, aký kedy urobila. Popri učení sa stala aj lektorkou Hejného metódy a aktuálne je poverenou riaditeľkou školy. Je nadšenkyňou nadaných detí a neustále hľadá spôsoby, ako sa im venovať na bežných školách.

Autor: Naďa Urbanová

Nie je časté, aby niekto začal kariéru mimo školstva, a potom sa rozhodol stať sa učiteľkou. Ako k tomu došlo?

Keď som ako 5 ročná bola na zápise do ZŠ, povedala som, že aj ja raz budem učiteľka. Táto predstava so mnou rástla. Vzdelávanie bolo pre mňa aj naďalej dôležité, akurát som sa po strednej škole rozhodla venovať rozvoju dospelých. Lákali ma možnosti biznis sveta, ktoré na Slovensku vznikali, medzinárodnosť a tvorivosť prostredia.

Časom, keď išli moje deti do škôlky a školy, sa vo mne začala ozývať túžba z detstva a potreba väčšej zmysluplnosti mojej práce. Tú som našla v školstve.

Neostali ste však len pri pozícii učiteľky, stali ste sa aj lektorkou Hejného metódy. Prečo ešte aj táto práca?

Hejného metódu som spoznávala ešte v čase, keď som pracovala vo firme, dokonca sme pozvali Milana Hejného k nám, aby sme spolu diskutovali o princípoch tejto metódy. Moji synovia sa takto učili a veľmi som ňou chcela učiť aj ja.

Hejného metóda učí deti rozmýšľať, učí ich pre život, vidím v nej veľké prepojenie s fungovaním vo svete mimo školských lavíc. Zároveň je to výzva pre mňa na sebe pracovať a zlepšovať sa. Rada tieto myšlienky šírim medzi ďalších učiteľov. Svet lektorov je pre mňa obohacujúci.

Čím?

Navzájom si radíme, ako a čo nám zafungovalo v triedach aj na školeniach, aké nové úlohy sme s deťmi riešili, rozoberáme myšlienkové pochody detí, pozeráme nahrávky hodín, ktoré spoločne analyzujeme. Vďaka lektorom vidím rôzne uhly pohľadu na moju hodinu, dostávam spätnú väzbu aj spoznávam, ako veci fungujú na iných školách. Mám sa na koho obrátiť, keď rozmýšľam o nejakej téme – napríklad ako využívať elektronické učebnice so žiakmi, ako učiť Hejného metódou v online a iné.

Aký je pre vás rozdiel učiť deti v škole a učiť iných učiteľov na školeniach? Ktorá skupina sú „lepší žiaci“?

Lepší žiaci sú tí, ktorí sa chcú učiť - sú zvedaví a otvorení novému poznaniu, na veku nezáleží. A ak to tak nie je, je úlohou učiteľa / lektora vzbudiť tento záujem. Rozdiel je najmä v tom, že s deťmi je to denno-denná práca, zatiaľ čo iných učiteľov na školení vidím niekedy len 90 minút, a tak treba lepšie zvoliť priority a štruktúru školenia. S deťmi máme viac času nechať ich samostatne uvažovať a prichádzať na riešenie problémov. Tento proces objavovania a rôznorodosť myslenia mám najradšej aj na dielňach s učiteľmi.

Od 1. augusta ste poverenou riaditeľkou bratislavskej CZŠ Narnia. Zdá sa, že ste sa v tom školstve udomácnili a chcete vyskúšať všetky možné pozície...

V školstve a hlavne v Narnii sa cítim dobre. Z mojej predchádzajúcej práce mám skúsenosti s organizovaním a vedením ľudí, verím, že sa nám podarí spojiť sily a pokračovať v dobre rozbehnutej práci. A ako vidíte, rada vykračujem zo svojej zóny komfortu.

Aké máte v tejto pozícii plány?

Mám plán pozorne počúvať a vnímať potreby a postrehy našich žiakov, učiteľov, zamestnancov, rodičov, správnej rady a vytvárať čo najlepšie podmienky, aby sme mohli spolu rásť a darilo sa nám napĺňať misiu našej školy.

Jednou z vašich obľúbených tém sú nadané deti a hľadanie spôsobov, ako s nimi pracovať v bežných školách. Prečo?

Snažím sa byť dobrou učiteľkou pre všetkých svojich žiakov a medzi nimi sú aj nadané deti. Tieto deti majú iné potreby a očakávania. Ak chcem, aby sa rozvíjali, musím ich lepšie spoznávať a hľadať rôzne spôsoby ich aktívneho zapojenia.

Načo ste počas tých 5 rokov prišli? Ako s týmito deťmi vieme pracovať?

Každé dieťa je iné, neexistuje návod, ako s nadanými deťmi pracovať. Časť mojich žiakov zaujme náročnejšia úloha, ťažšia otázka na premýšľanie. Nie viac úloh – to nemajú radi, ak im dám viac práce len preto, že sú rýchlo hotoví. Niektorí radi vymýšľajú úlohy pre spolužiakov, alebo pomáhajú ostatným.

Sú deti, ktoré sa samy púšťajú do náročných úloh, aj také, ktorých k tomu trošku povzbudím. Často je pre tieto deti výzva vedieť dobre odprezentovať svoje riešenie ostatným, argumentovať – spolu pracujeme na zlepšení ich komunikačných schopností. Záleží od dieťaťa. V každom prípade sa snažím povzbudiť ich nadšenie, aktivitu, záujem a chuť objavovať a veľa sa od nich učím.

Je dobré, že máme aj školy pre špeciálne nadané deti? Alebo by bolo lepšie, keby sme ich neoddeľovali a aby boli súčasťou bežných škôl?

Školy pre špeciálne deti ponúkajú jednu z možností pre tieto deti. Sú tam pedagógovia pripravení podporovať a rozvíjať ich vedomosti a schopnosti. Poznajú ich špecifiká, majú pochopenie aj pre oblasti, v ktorých potrebujú podporiť. Deti sú so seberovnými spolužiakmi v kognitívnej oblasti, čo je pre ne stimulujúce.

Na druhej strane v bežných školách zažívajú rôznorodé prostredie, podobné bežnému životu. Učia sa v ňom správať, spolupracovať, zažívajú rozličné sociálne interakcie. Tu vidím dôležitú rolu rodičov, aby podporovali a dosycovali práve tie oblasti, ktoré nie sú v škole podporené, pomocou krúžkov a iných mimoškolských aktivít.

Je to tak, že v súčasnosti vieme lepšie pomôcť deťom, ktoré potrebujú v škole dodatočnú pomoc (napr. asistenta) ako tým, ktoré sú nadpriemerne inteligentné/nadané?

Áno. Myslím, že je to ľudské, že máme potrebu pomáhať slabším a zamerať na ne svoju podporu, preto sa o tom aj viac hovorí a píše.

Čo už v tomto smere robíme dobre a čo nám ešte chýba?

Prvým krokom je, že vnímame ich potreby a zaujímame sa o možnosti riešenia, radíme sa s inými kolegami, špeciálnym pedagógom, asistentom. Pri vyučovaní matematiky Hejného metódou zadávame deťom gradované úlohy – rôznu obtiažnosť, ktorú si môžu deti vyberať podľa svojich schopností, a tak môže každé dieťa zažiť úspech aj radosť z riešenia. Deti si pri práci v menších skupinách dokážu aj samé vybrať partnera, ktorý má podobné pracovné tempo.

Má učiteľ priestor venovať sa nadaným deťom? Alebo tým, že sú šikovné, tak sú väčšinou odkázané pracovať samostatne a učiteľ sa skôr venuje tým, ktorým to ide horšie?

Situácia v triede je často náročná pri zlaďovaní potrieb jednotlivých žiakov a je výzva pre nás, učiteľov, aby sme mysleli dostatočne na všetky deti. Veľký priestor vidím aj v spolupráci s asistentmi a špeciálnymi pedagógmi, aj spolupráci učiteľov v ročníku. Dostatočne sa budeme venovať nadaným deťom, ak budú rozvíjať svoj potenciál, budú spokojné a rady chodiť do školy.