Keď deti v triede skúmajú, bádajú a kladú si vlastné otázky, mení sa aj úloha učiteľa. Žaneta Žigmondíková v rozhovore opisuje, čo jej do praxe priniesol vzdelávací program ExpEdícia skús, skúmaj, spoznaj. Hovorí o tom, ako prešla z pozície vysvetľujúcej autority do roly sprievodkyne, ktorá učí klásť otázky, dôverovať procesu a vytvárať priestor pre skutočné učenie.
Autor: Zuzana Gondová
V článku sa dočítate:
- ako sa pri ExpEdícii mení rola učiteľa na sprievodcu a čo to prináša,
- aké kľúčové zručnosti si deti najviac rozvíjajú,
- ako sa pracuje s učebnicami a metodikami,
- na čo sa treba pri ExpEdícii vopred pripraviť,
- prečo je dobré mať podporu vedenia.
|
|
Žaneta Žigmondíková je učiteľka 1. stupňa ZŠ EduKey v Martine, ktorá pilotne overuje program ExpEdícia skús, skúmaj, spoznaj.
Čo sa zmenilo vo vašej práci, odkedy ste začali pilotne overovať program ExpEdícia?
Konštruktivistický prístup, na ktorom je ExpEdícia postavená, mi pomohol viac dôverovať deťom – v ich schopnosť pýtať sa, bádať, premýšľať a hľadať vlastné vysvetlenia. Deti sa vďaka nemu aktívne podieľajú na učení a postupne preberajú zodpovednosť za vlastné poznávanie. Vnímam ako dôležité, že sa vychádza z ich vlastných predstáv – tzv. prekonceptov –, ktoré sa spresňujú a ďalej rozvíjajú cez skúmanie a praktickú prácu.
Zmenila sa aj vaša rola ako učiteľky?
Určite. Aj ja som kedysi veľa vysvetľovala, no postupne som pochopila, že poznávanie prírody má väčšiu hodnotu, keď deti samé skúmajú a hľadajú odpovede. V ExpEdícii dôverujem procesu: nechávam ich robiť chyby, dávam im čas na premýšľanie a pozorne sledujem, ako pracujú.
Umožňuje mi to byť skôr sprievodkyňou, ktorá vytvára prostredie pre premýšľanie, kladie otvorené otázky a podporuje zvedavosť a hľadanie odpovedí. Niektoré otázky cielene vedú aj ku kognitívnemu konfliktu, ktorý pomáha deťom prirodzene prehodnotiť svoje pôvodné predstavy a posunúť sa ďalej.
Priblížili by ste to na konkrétnom príklade?
Napríklad deti verili, že objem sa týka len kvapalín, no pri modelovaní húb z plastelíny podľa rozmerov postupne prišli na to, že objem vyjadruje priestor, ktorý teleso zaberá. Podobne ich prekvapilo, že niektoré kamene (pemza) môžu plávať alebo že menší magnet môže byť silnejší než väčší. Všetky tieto skúmania viedli k „aha momentom“, keď deti samostatne v skupine objavili, že svet nefunguje vždy podľa prvotných predstáv – a vtedy sa učia najviac.
Ktoré zručnosti si týmto prístupom podľa vás deti najviac rozvíjajú?
Veľkým prínosom je rozvoj spôsobilostí vedeckej práce – deti sa učia pozorovať, klásť si otázky, hľadať dôkazy, realizovať pokusy, zaznamenávať svoje merania, porovnávať výsledky aj argumentovať pri snahe odpovedať na otázku z úvodu, formulovať závery z pozorovania či už ústne alebo aj písomne. A hoci sa to odohráva v prírodovednom obsahu, presahuje to rámec jedného predmetu – ide o spôsob myslenia a komunikácie.
Za najsilnejší rozmer ExpEdície považujem spoluprácu. Deti sa učia vzájomne sa počúvať, rešpektovať odlišné názory, vyjadrovať svoje myšlienky otvorene a s ohľadom na druhých. Aj v napätých momentoch hľadajú spoločné riešenia. Tento rozmer je pre mňa kľúčový – nielen pre učenie, ale pre život.
Vidíte u vašich žiakov vplyv tejto zmeny vo vzdelávaní na ich vzťah k prírode?
Áno, vnímam u detí citeľný posun. Často prinášajú do triedy rôzne prírodniny, o ktorých chcú rozprávať a porovnávať ich. Napríklad jeden chlapec priniesol dva konáriky pagaštanu a sám si všimol, že hoci sú z toho istého stromu, každý konár vyzerá inak. Premýšľal, čím to môže byť.
Iný žiak si samostatne začal robiť projekt o kapsičke pastierskej, bez toho, aby som ho k tomu viedla. Rodičia mi viackrát povedali, že po hodinách, kde sme sa venovali vesmíru, deti doma rozprávali o súhvezdiach a chodili ich pozorovať von. Vnímam, že učenie sa tak prirodzene prenáša aj mimo školy a posilňuje ich vzťah k prírode.
Ako sa vám pracuje s učebnicami programu?
Pracovné učebnice pôsobia na deti veľmi príťažlivo, aj vďaka premyslene zvoleným zvieratám - sprievodcom, ktoré sa deťom prihovárajú v komiksových bublinách.
Čím si vás tieto postavičky získali?
Ich jazyk je vtipný, inteligentný a rešpektujúci. Zároveň však podnecuje zvedavosť a vedie deti k samostatnému skúmaniu. V prvom ročníku je to netopier, v druhom dvojica potkanov, v treťom nás čaká salamandra. Ich výber nie je náhodný, ale premyslený z pohľadu prírodovedného obsahu aj spoločenských asociácií. Ilustrácie sú milé a farebne jemné, deťom sa páčia. Deti si ich aj kreslia, len tak pre seba.
Ako hodnotíte kvalitu vzdelávacích úloh v učebnici a metodickej podpory?
Úlohy sú logicky usporiadané, vychádzajú z detských prekonceptov a vedú k hlbšiemu poznaniu prostredníctvom výskumných otázok a skupinovej práce. Deti diskutujú, porovnávajú si svoje názory, spoločne formulujú závery a napokon tvoria myšlienkové mapy – teda zhrnutie svojho učenia.
Vyzdvihla by som kvalitne spracované metodické materiály, ktoré nás učiteľov vedú, ale zároveň nechávajú dostatok priestoru na tvorivé a zmysluplné uchopenie hodiny či vyučovacieho bloku.
Čo je pri práci s ExpEdíciou pre vás najnáročnejšie?
Najväčšou výzvou je manažovanie skupinovej práce tak, aby bol zachovaný tok hodiny alebo bloku, no zároveň aby mal každý priestor na vyjadrenie a aktívne zapojenie sa.
A z pohľadu učiteľského nastavenia?
Náročné je aj vedome opúšťať zabehnuté učiteľské stereotypy – nechať deťom viac priestoru, dôverovať ich procesu učenia a zachytávať v ich vyjadreniach myšlienky, ktoré môžu rozvíjať diskusiu alebo vyvolať kognitívny konflikt.
Vyžaduje si to neustálu prácu na sebe – v kladení otázok, počúvaní a flexibilite. Učiteľ musí byť stotožnený s konštruktivistickým prístupom a byť si tiež vedomý, že takýto spôsob učenia je nielen zmysluplný, ale aj nevyhnutný v dobe, keď potrebujeme podporovať kritické myslenie, spoluprácu a láskavé vzťahy.
Čo by ste odkázali kolegom, ktorí by mali záujem o takúto zmenu?
Odporúčam, aby sa postupne zoznamovali s konštruktivistickým prístupom k učeniu. Mne osobne veľmi pomohlo, že som si najprv naštudovala princípy a následne si pozrela konkrétne hodiny.
Začala som si klásť otázku: ako byť čo najmenej v popredí a viac sprevádzať než vysvetľovať? Učila som sa byť viac v úzadí, vnímať triedu ako priestor samostatnej práce detí. Učiteľ tam nie je nositeľom všetkého, ale kladiem otázky, povzbudzujem, citlivo usmerňujem.
Aké osvedčené rady by ste ešte dali učiteľom, ktorí s touto metódou začínajú?
Budovať atmosféru rešpektu a bezpečia v triede. Počúvanie, prijímanie názorov druhých a láskavý postoj k inakosti musia byť každodennou súčasťou. Bez toho, aby boli medzi deťmi dobré vzťahy, dôvera a ochota spolupracovať, nemôže fungovať ani výskumné a bádateľské učenie. Skupinová práca a dôraz na proces učenia sa nedajú nastoliť naraz – možno ich však spoľahlivo rozvíjať krok po kroku.
Akú úlohu malo v tomto u vás vedenie školy?
Keď celá škola zdieľa podobné hodnoty a atmosféra medzi pedagógmi odráža to, čo chceme vidieť u detí, vzniká priestor na dôveru, zmenu a rast.
Vedenie školy je pre mňa veľkou oporou. Oficiálne navonok prezentuje ExpEdíciu aj na prvom stupni a vytvára priestor na jej rozvoj. Postupne podporuje nákup pomôcok, ktoré umožňujú konštruktivistické vzdelávanie, a zároveň povzbudzuje učiteľov, aby využívali podobné prístupy aj v iných predmetoch. Vážim si však, že atmosféra školy je postavená na dôvere a spoločných hodnotách, čo nám umožňuje robiť kroky vpred.
Aká je vaša skúsenosť s reakciami rodičov?
Moja skúsenosť je, že rodičia reagujú otvorene, keď sú od začiatku informovaní a majú možnosť vidieť, ako ExpEdícia funguje v praxi. Vedenie školy ich oboznámilo hneď pri spustení pilotáže, a keď som začínala s tretiakmi, ktorých sa pilotáž netýkala, komunikovala som to priamo ja ako aj triedna učiteľka s rodičmi vopred.
Vysvetlila som rodičom princípy konštruktivistického vzdelávania a preposlala som im aj materiály o ExpEdícii určené pre rodičov. Dôležitým momentom boli konzultácie vo forme žiak-učiteľ-rodič, kde dieťa samo prezentovalo, čo objavilo a ako vníma ExpEdíciu.
Rodičia tak mohli vidieť nielen úspechy, ale aj proces učenia, spoluprácu v skupine či prekážky, ktoré spoločne riešime. Vďaka takejto otvorenej komunikácii sa vzťah so školou mení na partnerstvo.